Až teraz som si spomenula čo bolo presne red štyrmi mesiacmi. Zo stredy na štvrtok.... Zobudila som sa okolo jedenj ráno na zvláštne pobehovanie. Moja ségra revala a mama ju utešovala. Z dola som počula tieš hlasy a nejaký čudný pípavý stroj. Niečo sa stalo! Bála som sa opýtať čo. Hne´d som myslela na to najhoršie. Babka? Dedko? Ale že to bol môj tato, tak to ma nenapadlo ani v tom najhoršom sne. Zrazu začali tie blbé stroje pípať o sto šesť. To pípanie, ktoré naznačuje, že ten človek opúšťa túto zem.... Sanitka odišla....mama prišla za nami do izby...zasvietila mi svetala a povedala : "Tato dostal infarkt!" ..... Nemohla som tomu uveriť....vždy najsilnejší z rodiny, ktorého skoro nič nezmohlo dostal infarkt. Nezomrel, to chvalabohu nie, ale ako som sa nekôr dozvedela, po ceste do nemocnice ho 5-krát oživovali. V nemocnici bol napojený na všetky tie káble, aby bol pri živote. Jedno čo som chcela, aby sa vrátil domov. V štvrtok ráno som šla do školy. Vždy ma vozieval tato ale dneska som išla pešo. Bratranec a aj bývalý spolužiak sa ma pýtali, prečo idem pešo a ja som s kľudom zahovárala, že tato musel ísť skôr do roboty. Jednoducho som im to nevládala povedať. Konečne som sa dala do poriadku a keby som im to povedala, tak by sa to len zhošilo. Prišla som do školy a nevidala som zo seba ani slovo. Sadla som si k mojej naj kamarátke. Pýtala sa ma čo mi je. Bolo to už na mne vidieť trochu. Kedže som mala hrču v krku nemohla som rozprávať. Vytiahla som pera a papier a napísala som "Môj tato dostal infarkt!" Vtedy som sa rozplakala. Kamarátka ma utešovala, že to bude dobré, ale akosi som ju nepočúvala. Vtedy ma videl plakať aj spolužiak. Nevedel prečo, ale odvtedy ma nikto nevidel plakať. Zakrývam svcoje pocity a jediné čo vidia je smiech. Dni išli a tato bol stále v nemocnici. Stále som nejako dúfala, že okolo piatej sa vráti, otvorí dvere a bude si zo mňa uťahovať. Márne som dúfala. V nedeľu sme išli za ním do Bratislavy. Vidieť ho bola pre mňa veľká úľava. Źartoval ako vždy. Lenže, keď som ho videla všetko te prístroje chcelo sa mi zas plakať. PO odchode som nechcela ísť preč. Bol tak vzdialený....až v Bratislave a ja až v Považskej Bystrici. O pár dní h opreviezli do POvažskej Bystrice do nemocnice. Bol bližšie...chodila som za ním rovno zo školy. Vždy sa potešil a ja som stále v škole básnila, že idem za ním. O pár týždňov bol doma. KOnečne doma. Už som ho vidavala doma skoro zdraceho ale bol doma. Prešli mesiace aon je na liečení. Darí sa mu celkom dobre iba už chce ísť domov, vraj ho to tam nebaví. Chápem ho ani ja nemá mrada, keď osm sama od rodiny a on bol takpovediac teraz stále. Prešli už 4 mesiace od tej hroznej noci. 4 mesiace tato striedal nemocnice a pobyt doma. Modlím sa iba o jedno. Nech je v poriadku a zdraví. Mám ho rada a už nikdy nechcem zažiť takéto utrpenie. A neprajem to ani najhoršiemu nepriateľovi...