Aj keď skôr píšem poviedky ako básne, ale skúsiť som to chcela:

Studený vietor sviští pomedzi stromy,
chlad, ktorý ho sprevádza sa rýchlo blíži.
Mala by som si nájsť niekoho blízkeho,
no ja sa cítim tak sama, ako v opustenej chyži.

Snívam sen, ktorý nie je skutočnosťou,
žijem realitu, ktorú nenávidím každým dňom viacej.
Blúdim, snívam, dúfam, no nežijem,
modlím sa, aby mi Boh pomohol ako svojej veriacej.

Modlitby utíchajú a ja rýchlo strácam sily,
kričím: "Mám vôbec čakať, alebo sa odovzdať do rúk zatratenia?"
Nikto ma nepočuje, len tíško ležím v tráve,
a mám v sebe lásku, no pocity od teba ku mne sa menia.

Čakám a ležím na chladnej zemi,
dúfam v niečo, čo už dávno nemôžem očakávať.
Ľúbila som často, a vždy som sa v tej láske sklamala,
no moje srdce jediné vie, že teba chcem do smrti mať.

Slzy schnú, vietor utícha, chlad je chladnejší
no srdce stále nevypočuté puká od žiaľu.
Chcem to povedať, no nemám už síl,
"Moje srdce patrí len tebe, môj kráľu."

Dni utekajú, týždne plynú, a chvíle sú nenávratne preč,
snažím sa spamätať, no viem, že toto je tá pravá a nefalšovaná.
Vzoprieť sa a povedať ti konečne: "Láska, milujem ťa!"
No bojím sa, že moja láska k tebe nikdy nebude opätovaná...

Strácam nádej, strácam sily, strácam celý život,
no predsa len mám prečo žiť a aj stále neprestávať dýchať.
Neuvedomuješ si to, ale moja myseľ k tebe stále blúdi,
mám na to ešte tri roky v škole, aby som lásku k tebe mohla skrývať.

Len preto žijem, preto dýcham,
lebo ťa milujem a nechcem ti to, láska,  povedať.
Takto ťa sledujem zo zadnej lavice a snívam,
že by si niekedy aj tvoje srdce pre mňa mohol mať.