V krajine zavládla tyrania jedného muža. Bol to general, ktorý a tu sa historici rozchádzajú, urobil poriadok, oslabil vplyv mocných statkárov, ktorým patrila polovica krajiny a katolíckej Cirkvi, ktorej patrila tá druhá polovica. Otvoril školy pre roľníkov a vidiečanov a tí ho za to milovali. Vyvraždil inteligenciu, ktorá nesúhlasila s jeho názorom na politiku, pozatýkal opozíciu v parlamente, ktorú tvorili poväčšina bohatí statkári z juhu, ktorí si podľa niektorých nečestne kupovali hlasy svojich otrokov- roľníkov. Krajine vládol za pomoci vojska, polície a  odnože od vojska, ktorá sa volala Estachia- očista. Spájala v sebe prvky vojska a polície a jej úlohou bolo očistiť národ od zradcov. Jej pobočky boli v každom meste. Agenti boli privilegovanou vrstvou, mali vysoký plat, prvotriedne byty a zábavu. Dostať sa medzi nich bolo určené len pre tých najlepších.

         Cirkev tiež nezabudla na svoju minulosť a slávu. Len zahraničná politika Vatikánu zabránila niektorým vytiahnuť pušky a brániť zlaté monštrancie a kalichy, ktoré im štát bral a pretavil do štátneho požehnaného pokladu. Aj keď mnohí kňazi prehltli horkú pilulku, niektorí  začali pomáhať ľuďom, ktorí sa ocitli mimo zákona. Nie zbraňami, a rečami. Sklonili hlavy aby nikým nepodozrievaní, hlavne Estachiou nie, začali pomáhať, tým, ktorí podkopávali hlinené nohy toho režimu.

         Na začiatku piateho roku začala v zahraničí vydávať svoje knihy Pia Maria Moreno- dcéra najvýznamnejšieho statkára na juhu, ktorý ako jeden z prvých zažil zúčtovanie s opozíciou. Jej knihy, hojne čítané v zahraničí a nelegálne v krajine, dvíhali mandle nielen vojenským veliteľom, ale hlavne samotnému generálovi, na ktorom nenechala ani jednu nitku suchú. 

 Ráno sa mechanicky zobudila presne o šiestej, keď okolo jej domu prešiel ranný vlak plní lacnej pracovnej sily z vidieka. Naivní vidiečania, nadšení tými pár korunami, ktoré im hádzali novozbohatlíci, nadšene spievali nábožné piesne, ďakujúc Bohu za život, zdravie a prácu a to presne v tomto poradí.

         Aj Igraine sa mala poďakovať Bohu za život. No neurobila to tak ako to neurobila posledných päť rokov. Vstala a dívajúc sa cez špinavé okno premýšľala nad dnešným dňom. Vedela presne ako ho strávi.

         “Ďakujem ti Bože, za svoju prácu. Ďakujem, že pri nej zabúdam na to, kto som, a čo chcem urobiť a aspoň na chvíľu nemyslím na nenávisť.” To bola jej každodenná modlitba. Nie Otčenáš, nie Zdravas. Ale ďakovanie za zabudnutie. Bolo pol siedmej, keď sa obliekla a pomalým krokom bez nadšenia prešla ku autobusu, ktorý ju odviezol do fabriky na výrobu malinoviek.

  Ráno sa Marco zobudil presne o šiestej. Pomaly sa prebral, umyl.

       « Zas na hovno deň » pomyslel si, keď sa obliekal. O siedmej ho čakal v kancelárii jeho priamy nadriadený plukovník Sebastian Cruz-

neschopný pädesiatnik, ktorý sa na svoje miesto dostal len vďaka náhode. Ako každý idiot bol v správnom čase na správnom mieste. Teraz sedel za svojím nádherným, masívnym stolom vo svojej provizórnej kancelárii a tyranizoval svoje sekretárky. Jeho pedantnosť, nedostatok fantázie a slabošstvo pomáhali aj niekomu inému.

         Keď sa Marco posadil hodil mu do lona akúsi knihu.

« Viete, čo to je, kapitán ? Nie !!! Tak ja vám  to poviem !!! Prešiel na jeho stranu, zobral mu ju z ruky, otvoril si ju a  nahlas prečítal :

«  Tento režim je ako moloch na hlinených nohách, ktorý sa tvári ako neporaziteľný spasiteľ všetkých ľudí. V skutočnosti je veľmi jednoduché zničiť ho. Alebo mu odrazíte hlavu kameňom, alebo skôr guľkou, alebo mu budete systematicky podrážať jeho úbohé hlinené nohy, alebo, a to vám odporúčam ja, mu ich jednoducho oštíte. Hlina zmakne, kolos spadne, a možno si aj generál, ktorý sa tvári ako boh, rozbije ten svoj tri- krát prebitý nos. Nič inšie si nezaslúži. Pýtate sa, ten moloch, alebo generál- pardon, hlava. A nie je to jedno ? Nech zmizne z povrchu zemského. Človek dokáže byť šťastný aj bez príkazov a zákazov zakomplexovaného zeleného pandrláka. »

         Marco sa musel ovládať aby sa nezasmial. Jasné, nepatrilo sa to. Veď generál nastolil poriadok. Síce za cenu mnohých životov, ale bolo to dobré pre väčšinu. Aj pre neho. Režim mu umožnil študovať, dal mu domov, prácu, peniaze, dovolenky, a v neposlednom rade  ženy, veľa žien.

« Pia Maria Moreno opäť vydala ten svoj pamflet a nikto jej v tom nezabránil. Jediné, čo ju chráni pred spravodlivou guľkou je jej trvalý pobyť v zahraničí. » tak začal svoju dlhú a nudnú prednášku plukovník Cruz. Marco si pripravil svoj osvedčený apatický výraz, ktorý mu však dlho neostal.

«  Dostal som príkaz z hlavného mesta, kapitán. Pia Moreno sa údajne vrátila do republiky a ukrýva sa tu. «  Marco spozornel.

         «  Vedia to naisto , pán plukovník ?”

Cruz sa na neho nechápavo pozrel, akoby nepochopil otázke.

“ Kapitán, prečítajte si knihu a dostanete odpoveď. Máte na to deň. Odchod”

“Tak pre toto som študoval na akadémii.” Pomyslel si Marco, keď znechutene začal čítať. Ale už po niekoľkých stranách mu to došlo. Situácie, ľudia, udalosti, ktoré opisovala Pia Moreno, nemala z druhej ruky tak ako si to mysleli mnohí a aj on, ale musela ich zažiť.

Pia Moreno sa musela vrátiť. A jeho úlohou ju bolo nájsť.