Bol december.

Zato tie lesklé oči zastreté zimou ...

Určite to bolo preto !

Keď si ma vyprevádzal z našich dvier,

bolestné ticho hleslo poslednou

trpkou vetou.

Šeplo mi:  Neobzri sa! Tak už choď !

Olovené nohy. Magma v srdci.

Hrozné bolo zdolať každý schod ...

Odvaha, tak už ma z tých schodov strčíš ?!

A Ty si tie dvere i tak nezavrel,

viem to.

Počúvala som na prízemí

Tvoj ťažký dych.

Strhávajúc zo seba horúci tmel

spoločne zlepených duší

strápených.