Dnes, štvrtého júna, som mal skúšku z Fyziky. Včera som sa nepohol z domu, pretože som sa učil na túto skúšku. Až neskôr som zistil, že úroveň vysokoškolského školstva, ktorej sú plné médiá, stále klesá. Skúška mala začať o 8:00, pán docent však prišiel až o 8:15. Najkrajšie na tom je, že nám stále prízvukoval, aby sme boli presní, že vysoká škola nie je holubník. To ani nehovorím, že keď som išiel prvý krát na skúšku, ktorá mala začať o 9:00, pán docent prišiel až o 9:45. Tak sme si teda posadali do triedy, docent rozdal otázky a začali sme pracovať. Po piatich minútach pán docent odišiel a prišiel namiesto neho nejaký náhradník, asi tiež nejaký profesor. Nie som si tým istý, pretože tohto profesora som nevidel na škole ani raz. Pokračovali sme v písaní písomiek. Písali sme asi štyridsať minút. Vypracovanie jednej otázky trvá približne pätnásť minút, do každej otázky treba napísať vzorec a nakresliť nejaký ten obrázok. Otázok bolo šesť, takže regulárna skúška by mala trvať jeden aj pol hodiny. „Náhradník“, ktorý prišiel namiesto docenta, nám oznámil, že on musí vyučovať, aby sme láskavo odovzdali všetci písomky. Tomu však predchádzalo divadlo, v ktorom cez skúšku poslal študenta, hľadať pána docenta po fakulte. Nenašiel ho. Študenti, ktorí museli pricestovať na túto skúšku aj z diaľky presahujúcu sto kilometrov, prišli vlastne nadarmo. Na jazyk sa mi derie veta, ktorú rád používal Hermann Goering na pojednávaní v Norinbergu: „Tento proces je obyčajná fraška!“ V pondelok si máme prísť pre vyhodnotenie. Na otázku, či sa tento termín bude rátať, pretože na skúšku z jedného predmetu má študent tri pokusy z čoho vyplýva jednoduchá definícia tri krát a dosť, sa profesor len pousmial, s otázkou: “Prečo by sa nemal rátať? Uvidíme.“ Drzosť a nadradenosť, niektorých profesorov, inžinierov a docentov, na vysokých školách, často hraničí s aroganciou...