Jej kamarátka dostala domácu úlohu a chcela sa poradiť, ako má napísať sloh. A tak sa Vee zamyslela. Hovorí sa o mne? Tak znela téma. „Hovorí..“ povedala si Vee. „Len ide o to, či v dobrom, alebo zlom. Záleží od okolností. Od prostredia. Od situácie. A hlavne od osoby...“ pokračovali jej myšlienky, ona položila brušká prstov na klávesnicu a začala písať: No priznajte sa, koľko krát ste aj vy o niekom hovorili. V zlom. Nebolelo vás to. Ale tú osobu, ak by o tom vedela, áno. Aj vás bolí, že vás dakto nemá rád. Bolí vás, že sa o vás hovorí, nie veľmi pekne. Aj keď si to nepriznáte. Človek je tvor citlivý, trápi ho všetko, čo sa deje naokolo. Aj keď len vo vnútri. Nemusí to dať navonok najavo. Ja osobne sa vtedy cítim ako klaun. Čokoľvek urobím, bude to dôvod na smiech. Ale nie môj. Smiech niekoho iného. Občas mám pocit, že ten niekto si to zapisuje. Za tých pár rokov by mal peknú zbierku. Toľko komédií. Vypredávala by som kiná. Nie moc pekný pocit, že? A tak sa všetci tvárime, že o nás sa nehovorí. A keď aj, tak len v dobrom. Všetko zlé sa snažíme ututlať. A darí sa nám? Asi ani moc nie. Niekto nás vždy vidí. Niekto hovorí automaticky v zlom, aj keď to bolo myslené a urobené dobre. Vždy tu budú tí ľudia. Lenže ako ich spoznáme? Vyskúšame si na vlastnej koži zakaždým, keď niekoho spoznáme, čo urobí? Potom by sme asi umreli na zlomené srdcia. Lebo takí je každý. Každý aspoň raz hovorí o dakom v zlom. A preto každý z nás delí ľudí do dvoch skupín. Tí, čo o nás hovoria v zlom a my o tom vieme a tí, ktorých sme počuli o nás hovoriť v dobrom a ešte sme nezistili, že vedia o nás hovoriť aj v zlom. Ale možno na to ani nikdy neprídeme. Teraz to vyzerá beznádejne, však? Ale v takomto svete žijeme, vážený! Žiadna novinka. A predstavte si, aj my sme v tých skupinách. U každej osoby. A tak mojej maličkosti zostáva už len jedna vec. Dopísať týchto pár riadkov a dúfať, že som vystihla pointu. A že či áno, to možno raz zistíme, možno nie. Možno to chce čas. Všetko chce čas. A keďže sme prežili predpokladaný “koniec sveta v roku 2012“, tak ho máme dosť. Dúfam. Vy určite. Mňa môže zajtra zraziť auto, ale to už je na osude, alebo na tom, kto toto celé riadi. Budeme mu musieť dôverovať. A tak isto aj tím ľuďom, ktorým povieme, čo nás trápi, alebo čo nás uvidia urobiť HOCIAKÚ vec. Budeme dúfať, že budú rozprávať len v dobrom. Že budú sudcovia a my vyjdeme zo súdnej siene ako víťazi a nie porazení. Takže už môžeme asi len dúfať a modliť sa. A ak ste ateisti, tak len dúfať. Je na vás, či uveríte tomu, čo je tu napísané. Ja verím. Inak by som to nenapísala. Logicky. Ale prosím, skúste sa len zamyslieť. Nič iné nežiadam. Len zamyslenie sa. Len myšlienku. Vee sa usmiala. Zapísala som necelú jednu stranu, ledva som sa nadýchla. Tak a domácu úlohu by mohla mať napísanú. Ale keďže som ju ona nedostala, tak to vymaže a zostane to nikdy neprečítané, tak ako ostatných pár strán, ktoré napísala. A tak pozrela do pravého horného rohu, v ktorom svietilo veľké červené X. Klikla na neho a na obrazovke sa jej objavilo políčko. Uložiť? Zamyslela sa. A nakoniec sa rozhodla kladne. „Uvidíme, možno sa raz zasmejem..“ povedala tak sama pre seba a s úsmevom vypla počítač.