Nie je to tak dávno, čo sa skončila veľká celonárodná bilboardová kampaň Právo na život, na 500 ks bilboardov po celom Slovensku i na plagátoch v MHD v Bratislave. Odštartovala sa veľká spoločenská diskusia, mnohotvárne názory zúčastnených, nás všetkých, ktorých sa to dotýka. Pozbierala som informácie z viacerých strán a uhlov pohľadov, doplnila, a týmto Vám chcem sprostredkovať. Priznám sa, že na mňa silno zapôsobili názory pisateľov na túto tému zapojených do diskusie na istej webovej stránke. Žiaľ, skôr v tom negatívnom zmysle. Klobúk dole nad pohľadom muža k tejto téme a problematike, sklamali ma práve ľahostajné vyjadrenia a postoje žien k novému životu. 

 „Možno si myslíte, že som chlap a nemám sa k tomu čo vyjadrovať. Lenže žiadna žena neotehotnie sama. A preto aj muža by sa mali pýtať, či s tým súhlasí. ...Tvrdí sa, že každá žena má právo rozhodovať o svojom tele. S tým súhlasím. Áno, o svojom! O vlasoch, nechtoch, tvári, žalúdku, žlčových kameňoch... To je jej telo. Ale nie o niekom inom. Pretože ten, koho nosí pod srdcom, nie je jej telom. Je to už telo niekoho iného, ktoré v nej iba dočasne prebýva, kým nie je schopné samostatne žiť. A na nariekanie niektorých žien, že ako uživia dieťa, do čoho ho oblečú a tak ďalej, je tiež odpoveď: mali na to myslieť skôr, ako vliezli do postele! Ale načo, keď nám „moderná“ spoločnosť ponúka riešenie – interrupciu....“ (pán Ladislav)

                V úvode spomenutú kampaň viedla spoločnosť s názvom Právo na život, ktorá interrupcie odmieta. Jej snahou ako aj cieľom kampane, ktorá zobrazuje 11. týždňové dieťa usmrtené umelým potratom, je zasadiť sa za plnú právnu ochranu detí ešte pred ich narodením. Na druhej strane sú ľudia, ktorí sa prikláňajú k rozhodnutiu ženy o potrate z rôznych dôvodov. Tých reprezentuje Spoločnosť pre plánované rodičovstvo. V demokra-tických krajinách vraj má žena právo sa rozhodnúť, či si dieťa ponechá. Tomu ja nehovorím plánované rodičovstvo. Podľa mňa je to právo rozhodnúť sa, kedy a či s mužom splodí dieťa, nie či ho zabije, ak to aj naše právo nenazýva vražda. Právo voľby má žena do momentu súhlasu so sexom, ktorého následkom je možné otehotnenie. Zákon z roku 1957, ktorý udeľuje žene výnimku v trestnom zákone, sa dnes prekrúca na právo. Za posledných 50 rokov bolo na Slovensku usmrtených v dôsledku umelého potratu 1,37 milióna detí.

                Vyberám z listu hovorcov kampane ministrovi spravodlivosti:

„Veríme, že Vašej pozornosti neunikla bilboardová kampaň Právo na život, ktorá v týchto týždňoch prebieha po celom Slovensku. Cieľom kampane je obnoviť plnú úctu k nevinným ľudským životom od počatia až po prirodzenú smrť. Kampaň preto odsudzuje násilné riešenie sociálnych a iných problémov v našej spoločnosti formou umelého potratu a vyzýva na hľadanie nenásilných foriem pomoci žene, ktorá očakáva dieťa, chcené či nechcené.

Zákon o umelom prerušení tehotenstva diskriminuje na základe veľkosti, veku, či trimestra najbezbrannejších členov našej spoločnosti. Poukazujeme na to, že aj v prvom trimestri prenatálneho vývoja treba chrániť nevinného človeka zákonom, tak ako chránime dieťa v treťom trimestri, kedy sú potraty úplne zakázané, či v druhom trimestri, kedy sú zakázané okrem výnimky genetického poškodenia plodu.

Interrupcia je trestom smrti pre nevinného človeka pred jeho narodením...“

 V časopise pre mladé rodiny som si prečítala mnoho príbehov žien, mamičiek, ktoré s toľkou túžbou a odhodlaním, pritom párkrát aj neúspešne, čakali na príchod dieťatka. Tak som raz so slzami v očiach čítala o tom, ako mamička prežívala stratu nenarodeného bábätka, potom druhého, tretieho, kým konečne začula detský plač svojho vytúženého potomka. Aká veľká bolesť, utrpenie, aj obeta a veľké odhodlanie pre naplnenie materstva. Ako dokážu niektoré ženy zabiť časť zo seba, taký krehký nový život a bez kúska citu alebo ľútosti povedať – „urobila by som to znova, neľutujem“, namiesto, napríklad tohto: „Keby sa to tak dalo vrátiť späť! Mala som sa tomu snažiť predísť.“

 Najlepšou cestou je preto prevencia a ochrana. Zabrániť tomu všetkému skôr ako sa to stane. Odborníci poznajú riešenie. Zaviesť etickú a sexuálnu výchovu do škôl, ale základom je predovšetkým výchova a príprava na život v rodine. Nie je to však realitou v každej rodine. Niekedy si vymieňajú mladí ľudia skôr skúsenosti so sexom medzi svojimi vrstovníkmi, chvália sa tým, kto už „to vyskúšal“, má za sebou prvú skúsenosť, menej sa už venujú témam o prevencii počatia, či pohlavným stykom prenosným chorobám a AIDS.

 Buďme vďační aj za hniezda záchrany, kam môžu „kukučky“ odložiť svoje vajíčka, lebo by ich potomstvo inak neprežilo. Sú to miesta, kam je možné anonymne odložiť nechcené dieťa. Dodnes sa tak podarilo zachrániť 13 nevinných bábätiek. Každá žena, ktorá tajne porodí svoje dieťatko ho môže vložiť do verejne prístupného inkubátora pri 13 slovenských nemocniciach a vyhnúť sa tak krutému zločinu. Táto možnosť je bezplatná a bezpečná – po žene, pokiaľ sama neprejaví záujem, nebude nikto pátrať a dieťatko dostane šancu žiť.

Popri spomínanom zákone o umelom prerušení tehotenstva, Slovensko patrí medzi málo krajín, kde verejné inkubátory na záchranu nechcených novorodencov existujú a sú legislatívne ošetrené. „Hniezda záchrany sú legálne, podarilo sa to minulý rok novelou zákona o zdravotníckej starostlivosti. Je tam dokonca ošetrené aj to, že ženy, keď uložia dieťa do hniezda záchrany, ale iba do hniezda, nie sú trestne stíhané. Akékoľvek iné odloženie dieťaťa je trestne stíhané, lebo ohrozuje život dieťaťa,“ uviedla pani Ghannamová, prezidentka OZ Šanca pre nechcených.

 Nezastávam bez výhrad kampaň Právo na život. Mnohých pobúrila, pre iných bola nemorálna, neetická, nebola pripravená s pocitom zodpovednosti voči všetkým skupinám, ktoré priamo zasahovala, lebo sa dotýkala aj tých, ku ktorým vôbec nepatrí - k malým deťom. Počas septembra mohla slovenská verejnosť spoznať, ako vyzerá usmrtenie nenarodeného dieťaťa umelým potratom. Rozprúdila sa široká verejná diskusia o tejto závažnej i háklivej téme, ktorá je tak veľmi potrebná, aby sme my všetci niečo urobili, zmenili, hlavne v prevencii a výchove našich detí.

Veď tu ide o život! A ako radi hovorievame: „Keď nejde o život, nejde o nič!“