*1.1. Slávenie nedele.*


     1.1.1. Pôvod nedele ako kultového dňa.



V NZ sa nachádzajú niektoré miesta, ktoré keď konfrontujeme s prvými
patristickými textami, poskytnú nám možnosť spoznať, že nedeľa vznikla
ako kultový deň.

1 Kor 16, 1–2: Sv. Pavol sľúbil na koncile v Jeruzaleme, že bude pamätať
na chudobných tejto Cirkvi (por. Gal 2, 10). Následne píše veriacim v
Korinte, aby pripravili soje dary za týmto účelom. Dôležitosť tejto
výzvy spočíva v tom, že sv. Pavol udáva moment pre prípravu kolekty:
„každý prvý deň v týždni“, t.j. „v každý prvý deň po sobote — čiže v
nedeľu“. Apoštol udáva tento deň, aby zabezpečil pravidelnosť v zbieraní
darov pre chudobných. Skutočne komunita veriacich v Korinte zachovávala
tento rytmus židovského týždňa (7 dní) a prvý deň po sobote mal zvláštny
charakter. Podobne sa to dialo aj v iných miestnych komunitách. Napr. v
polovici II. stor. svedčí sv. Justín, že v Ríme sa konala kolekta
(zbierka) s úmyslom pomôcť chudobným na konci nedeľného eucharistického
slávenia[1] <#_ftn1>.

Sk 20, 7–12: Sv. Pavol sa nachádza v Troade, ako hosť kresťanskej
komunity, ktorú sám založil. Posledný deň jeho návštevy na tomto mieste
je práve „prvým dňom týždňa“, a všetci sa zišli na „lámaní chleba“ -
výraz ktorý označuje slávenie eucharistie. (por. Lk 24, 35; Sk 2, 46; 1
Kor 10, 16). Poznámka o mieste slávenia „vrchné poschodie“ (por. Mk 14,
15) a o spôsobe „veľký počet svetiel“ ktoré osvetľovali miestnosť dávajú
vytušiť, že sa jednalo o zhromaždenie, ktoré malo kultový charakter.
Jedná sa teda o eucharistické slávenie, v deň, ktorý je presne
stanovený. Všetko nasvedčuje tomu, že sa jedná o zhromaždenie
<script> pravidelné. Komunita sa neschádza preto, aby pozdravila apoštola,
pretože v správe ktorú prinášajú Sk prítomný apoštol sa včleňuje do
eucharistického slávenia a nie naopak. Jedná sa teda o pravidelné
eucharistické slávenie, ktoré sa koná v prvý deň týždňa.[2] <#_ftn2>

Sk 1, 9–10: Dôležitosť tohoto citátu spočíva v tom, že toto miesto NZ je
jediným v ktorom je pomenovaný prvý deň týždňa ako „deň Pána“ (Gr.
originál používa adjektívum /kyriaké/) — výraz z ktorého priamo pochádza
kresťanské pomenovanie nedele /dominica/ (z lat. /dominica dies/).[3]
<#_ftn3> Niektorí autori udávajú /Didaché/[4] <#_ftn4> (/Učenie
Apoštolov/) ako dielo v ktorom po prvý raz je pomenovaný deň v ktorý sa
schádzala komunita kresťanov a v ktorý sa pravidelne slávila eucharistia:

„/V nedeľný deň Pána (/hemerá kyriaké tu kyriú/) sa zhromaždite, lámte
chlieb a vzdávajte vďaky, potom čo ste vyznali svoje hriechy, aby vaša
obeta bola čistá./“[5] <#_ftn5>

[Upozorňujeme, že výraz „deň Pána“ má vzťah aj k výrazu „deň Jahveho“,
ktorý má v SZ význam výsostne eschatologický a môže vyjadrovať, okrem
iného, aj definitívny zásah Boží v mesiánskom veku.[6] <#_ftn6> Môžeme
teda konštatovať, že tento výraz aplikovaný na nedeľu zahrňuje celú
totalitu veľkonočného tajomstva Ježiša Krista a nie iba jeho
vzkriesenie, ako udalosť izolovanú.]

Horeuvedené NZ-né texty aj keď nám neposkytujú definitívnu odpoveď na
problém pôvodu kresťanskej nedele ako kultového dňa, predsa jasne
ukazujú, že „Deň Pána“ je kreáciou výsostne kresťanskou.

Prvotná príčina vzniku nedele ako kultového dňa sa musí hľadať v
zjavovaní sa Zmŕtvychvstalého.

Synoptici označujú deň zmŕtvychvstania Pána a jeho zjavenie sa apoštolom
ako: prvý deň v týždni, alebo prvý deň po sobote (Mt 28, 1; Mk 16, 2; Lk
24, 1). Aj sv. Ján rozpráva o tom ako sa zbožné ženy vybrali na hrob „v
prvý deň po sobote“ (Jn 20, 1), ako ho našli prázdny a ako sa večer v
<script> ten istý deň zjavil P. Ježiš apoštolom (Jn 20, 19). Osem dní potom,
znovu v nedeľu, sa im zjavil druhý krát už aj za účasti sv. Tomáša (Jn
20, 26). Zjavenie sa Zmŕtvychvstalého Emauzským učeníkom sa udialo tiež
v ten istý deň vzkriesenia (Lk 24, 13). Zarážajúca je presnosť s ktorou
sú označované dni v ktorých sa Ježiš zjavil. Podobne je nápadná aj
správa, ktorá niektoré z týchto zjavení sprevádza, a síce o tom ako
Ježiš počas týchto zjavení spolu so svojimi učeníkmi stoloval (Lk 24,
30.42; Mk 16, 14; Sk 1, 4–10, 41). Eucharistia, ktorá od týchto
stretnutí so Zmŕtvychvstalým vytvorila jadro nedeľného kultového
slávenia, sa viaže práve k týmto stolovaniam.

Môžeme teda skonštatovať, že nedeľa sa zrodila v ovzduší eucharistickom
a duchovnom (pneumaticko–eschatologickom) uprostred zjavovaní sa
Zmŕtvychvstalého svojim v Jeruzaleme. Aj keď jediné NZ-é svedectvo ktoré
explicitne spomína nedeľnú celebráciu (Sk 20, 7–12) sa viaže na
pavlovskú komunitu mimo Palestíny, môžeme povedať, že hlavné údaje ktoré
poskytuje sú veľmi príbuzné tým, ktoré sprevádzali zjavenia
Zmŕtvychvstalého.



1.1.2. Sobota a jej vzťah k nedeli.



Sobota ako deň patriaci (zasvätený) Pánovi je zároveň jediným dňom
hebrejského kalendára, ktorý mal svoje vlastné meno. Všetky ostatné dni
Židia pomenovávali veľmi jednoducho — v súvislosti so sobotou — ako
„prvý deň po sobote, druhý deň po sobote, tretí… Názov sobota
(/Shabbath/) sa odvodzuje z koreňa, ktorý znamená „prerušiť, zastaviť,
oddýchnuť“. Následne prvá charakteristika sobotného dňa bola: zdržovanie
sa práce.

Počas dlhej tradície Izraela, sobotné slávenie bolo preniknuté veľmi
hlbokou a peknou teológiou Božej Zmluvy s vyvoleným národom. Znak
spoločenstva a rodinnosti Božieho mesiánskeho prísľubu, dovolil
jednotlivým členom tohto ľudu aby zakusovali jednotu vlastnej viery, tým
že sa sami stali živou spomienkou
<script>
— Boha Stvoriteľa, ktorý „si odpočinul na siedmy deň“ (Ex 20, 11; por.
Gn 2, 1–3), a

— Boha Osloboditeľa z Egyptského otroctva (por. Dt 5, 12 - 15).

V poexilovom období sa sobota stala objektom mnohých rituálnych
upresnení (por. Jer 17, 19–27; Neh 13, 15–22) ale aj škrupulózneho
„všetko–spredpisovania“. Všetko toto, čo malo svoj počiatok vo
veľkolepom uctievaní si soboty, zakončilo ako deň „jarma“, ktoré bolo
pre ľudí ťažké. Nebola to viac sobota ako sviatočný deň radosti ale ako
ťažký deň jarma zákona.

Problém vzťahu medzi židovskou sobotou a kresťanskou nedeľou v období
ranného kresťanstva je pomerne rozsiahly. Polemika na túto tému siaha do
čias verejného pôsobenia P. Ježiša (por. Mt 12, 1–8; Mk 3, 1–6; Lk 14, 1–6).

Postoj P. Ježiša, ktorý prehlásil, že je „Pánom soboty“ a ktorý postavil
sobotu do služby človeka (por. Mk 2, 27–28), sa ukázal ako prvok
osvetľujúci jeho mesiášske poslanie. Je pravdou že P. Ježiš nikdy
nehlásal odstránenie soboty. Skôr môžeme na sobotu aplikovať to, čo
povedal ku SZ vo všeobecnosti: „neprišiel som zrušiť, ale doplniť“ (Mt
5, 17). On neochudobnil sobotu, ale obohatil jej význam začleniac ju do
mesiášskej typológie.

Podobne ani pre prvých kresťanov pochádzajúcich zo židovstva
nepredstavovalo praktizovanie soboty problém. Jednoducho pokračovali v
zachovávaní Zákona, navštevovali chrám a synagógu (por. Sk 13, 14. 44;
17, 2; 18, 4). Vo Filipách, kde podľa všetkého chýbala synagóga, sa v
sobotu schádzali kresťanskí misionári a ľud vonku za mestskou bránou pri
rieke (por. Sk 16, 13). Prví kresťania sa nezdráhali postupne
premiestniť sobotný odpočinok na nedeľu: videli sme, že nedeľa nevznikla
ako deň odpočinku, ale ako deň kultu. Spôsob, akým vystupoval P. Ježiš k
Zákonu a ku sobote nemohol nechať prvých kresťanov indiferentnými.
Apoštolský list zaslaný z Jeruzalema Cirkvám v Sýrii a Ázii nespomína
zachovávanie soboty medzi povinnosťami kresťanov, ktorí pochádzali z
<script> pohanstva (por. Sk 15, 28–29), a Pavol sa stavia proti tendencii
požidovčovať, ktorá sa prejavila v komunitách Galácie a v Kolosách (por.
Gal 4, 8–10; Kol 2, 16–17).

Je potrebné dodať, že počiatočné kresťanstvo veľmi rýchlo vypracovalo
teológiu soboty, ktorá predstavuje prijatie neskoršieho židovského
pohľadu na sobotu a jeho transplantáciu v kresťanskom priestore. Už list
Hebrejom ohľadom soboty, po odvolaní sa na Ž 95, 8–11 a Gn 2, 2 začína
hovoriť na tému sobotného odpočinku (por. Hebr 4, 4) ako o dimenzii
eschatologickej, budúcej: ako o sobote dokonalej, ako o sobote, ktorá má
byť výzvou k tomu, „aby niekto nezaostal, kým trvá prisľúbenie“ (por.
Hebr 4, 1). Z tohoto pohľadu sobota a sobotný odpočinok je nebeským
dobrom, smerom ku ktorému sa namáha kresťanský ľud, je budúcim časom
spásy, je absenciou zla a žitím dobra, jednoducho je všetkým dobrom v
Kristovi. Táto problematika je spracovávaná apoštolskými Otcami a
ďalšími starokresťanskými spisovateľmi prvých troch storočí.[7] <#_ftn7>


------------------------------------------------------------------------

[1] <#_ftnref1>Cfr. Justín, /Apologia I/, 67, 6, v RORDORF W., /Sabato e
domenica…/, /Op. cit./, n. 80, p. 139.

[2] <#_ftnref2>Medzi autormi nie je jednota vzhľadom na čas tohto
slávenia. Ak súhlasíme s tými, ktorý tvrdia, že sv. Lukáš v Sk používa
počítanie dní verne podľa židovského systému, potom toto zhromaždenie
začalo v sobotu večer, kedy podľa židovského počitania začínal nový deň.
Ak sv. Lukáš použil v Sk. počítanie grécke, alebo rímske, v tomto
prípade sa spomínané večerné eucharistické zhromaždenie konalo „v prvý
deň týždňa“ čiže v nedeľu večer. (Cfr. RORDORF W., /Origine et
signification de la célébration du dimanche…/, pp. 111 - 116.)

[3] <#_ftnref3>Tento názov pripomína podobné pomenovanie v 1 Kor 11, 20:
„večera Pána“. Adjektívum /kyriaké/ má vzťah k Pánovi /(Kyrios)/ ktorý
<script> vstal zmŕtvych ako Mesiáš a Boží Syn. (Cfr. Sk 2, 36 - 1 Kor 12, 3 - Flp
2, 9 - 11).

[4] <#_ftnref4>Dokument takmer súčasný ku Sk sýrskeho pôvodu.

[5] <#_ftnref5>Didaché 14, 1 v RORDORF, /Op. cit./, n. 77, p. 135.

[6] <#_ftnref6>Cfr. AUVRAY P. - LÉON-DUFOUR X., /Giorno del Signore/ v
„Dizionario di Teologia Biblica“, Marietti, Torino ^4 1972, pp. 473 - 480.

[7] <#_ftnref7>Texty sú k dispozícii na konzultáciu v zbierke vedenej od
RORDORF W., /Sabato e domenica/, /Op. cit/., nn. 11ss, pp. 23ss.