Zaskočilo ma, že v zoznamoch figurovalo meno Michal Belák. Priznám sa, zapochyboval som o vlastnom otcovi, ale nakoniec vysvitlo, že údaj neobsahuje nič viac, žiadny dátum narodenia ani adresa, či pôvod. Záznam bol akosi nedokončený. Začal som si spomínať na moje mladé časy, veď vzhľadom na svoj vek, mám na to nárok. Otec ako príklad triedneho nepriateľa mal neustále problémy s bývalou mocou, vtedy sa jej hovorilo komunistická, teraz neviem tejto moci prísť na meno. Za svojho života sa mu podarilo párkrát naštvať vedúcu úlohu strany. Či to bolo za povstania, keď neodišiel do Banskej Bystrice, či po vojne, keď sa s postupujúcou ruskou armádou dal radšej na taktický ústup do Salzburgu, alebo v šesťdesiatomôsmom, keď sa nedopatrením zamotal do akéhosi obrodného procesu a v divadle, presnejšie v Tatra Kabarete hral predstavenie Salto mortále, ktoré nielen jemu zlomilo krk a tak stratil možnosť ďalej pracovať ako herec. Jednoducho bolo to také politické „patilo“, alebo, že by to robil zámerne?

Ale vráťme sa k našej téme. Ja ako mladý nasledovník triedneho nepriateľa som bol párkrát vystavený priamym stretnutiam s ŠTB. To prvé bolo staršieho dáta. Z ničoho nič ku nám domov na Drevenú ulicu začal chodiť milovník umenia a satiry, istý....hovorme mu Janko.....Mal krásne ušitý tesilový šedý oblek. Jediná chybička bola, že oblek bol šitý na mieru niekoho iného a tak rukávy boli prikrátke a nohavice pridlhé. Mladý obdivovateľ sa netajil, že pracuje pre istú zložku verejnej bezpečnosti. Ale to mu neprekáža, aby sa vo voľných chvíľach nevenoval umeniu a hlavne umelcom, akým bol náš tata. Jeho pravidelné návštevy mali aj svoj rituál. Zazvonil, pekne pozdravil a keď mu mama povedala, že Miško nie je doma, s ľahkosťou a koktajúc naznačil, že to nevadí. Len si dá kávičku a zas pôjde. Po vstupe do nášho priestranného dvojizbového bytu schmatol telefónne slúchadlo. To slúchadlo bolo naše. Mobily vtedy existovali len vo fantastických románoch. Vytočil akési tajné číslo a čakal. To s tým koktaním nebolo len tak. Janko, podľa vlastného rozprávania pri kávičke, predtým pracoval na kriminálke a nekoktal. Pri jednom zo záťahov na imperialistické bandy ho niekto klepol po hlave, a odvtedy kokce a pracuje pre piate oddelenie. Tam už nemusel toľko hovoriť. Stačilo, že pozorne počúval a zapisoval. Ale späť k telefonovaniu. Keď sa v slúchadle niekto ozval, Janko sa nadýchol a začal Tu Ji...Ji...Ji...Ji...Ji...Jir...Jir.. Zrazu prestal. Niekto na druhej strane linky nevydržal a tresol telefónom. Vytočil utajené číslo znovu a čakal. Celá situácia aj s koktaním sa opakovala. Takto to išlo pár krát, pokiaľ sa mu nepodarilo jedným dychom vyjachtať TADY JIRKA. Potom slúchadlo zložil a spokojne si sadol ku kávičke mojej mamy, ktorá medzičasom vychladla. Myslím tým kávička, nie moja mama. Bol to zvláštny pracovník piateho oddelenia. Prezradil nám, že Jirka je heslo a tým sa musí vždy hlásiť, keď zatelefonuje do práce. Zvláštna práca, keď volanému stačilo počuť heslo JIRKA. Asi sa mu na druhej strane linky uľavilo, že agent, nadporučík Janko, s krycím menom Jirka žije aj v nepriateľskom prostredí triedneho nepriateľa. Káva ani rozhovor s mamou neboli otrávené a tak sa náš eštébáčik dožil aj ďalšej návštevy. Neskôr jeho návštevy začali liezť na nervy už celej rodine. Nepomohlo ani jeho komické koktanie. Jednoducho sme si museli vymyslieť ako ho z nášho bytu vypoklonkovať. Mama mala geniálny nápad. Vždy keď Janko prišiel a otec nebol doma, s ľútosťou mu oznámila, že sa práve celá ostatná rodinka poberá na návštevu k tete. Všetci štyria, mama, ja a dve sestry sme sa museli poobliekať a vybrať sa na návštevu tety. Janko zakrochkal....asi si chcel ešte zatelefonovať, ale my sme už boli na schodoch. Rozlúčili sme sa a vybrali na cestu .... okolo činžiaku, kde sme bývali. Po absolvovaní kolečka, sme sa o pár minút šťastne vrátili do nášho bytu, už bez Janka a jeho koktavých telefonátov.

Otec po pár rokoch raz prišiel domov a zvestoval nám neuveriteľnú novinu. Musím ešte spomenúť, že Janko sa po čase akosi vytratil a tým sa jeho návštevy skončili. Asi ho prevelili k inému umelcovi. Teda otec nám oznámil, že stretol Janka. A div divúci...už ne-kok-tal. Táto ohromujúca správa mala aj vysvetlenie. Janko svoj príbeh otcovi vyrozprával. Po neúspešných návštevách v našom byte ho prevelili späť na kriminálku, kde naháňal imperialistických banditov. Pri jednej naháňačke ho ktosi opäť ovalil po hlave. Aké bolo jeho prekvapenie, keď sa prebudil a prestal koktať. Vidíte aj takéto povolanie je na niečo dobré.

Tých stretnutí s ŠTB bolo viac. V Slovenskej televízii, kde som pracoval ako dramaturg mi raz prišla obálka bez poštovej známky a odosielateľa so stručnou správou, že mám v redakcii pár priateľov, ktorí ma ako agenti ŠTB majú na starosti. Priznám sa nič som si z toho nerobil. Už vtedy som pochopil, že nie je agent ako agent a že aj medzi nimi všetko nefunguje ako má, tak ako nefungovalo aj mnoho iných vecí, ktoré socializmus so sebou prinášal. Moja eštébácka skúsenosť však nekončila. Neskôr sa so mnou zoznámil mladík, oficiálne príslušník verejnej bezpečnosti, ktorý sa natoľko zblížil so mnou a mojou rodinou, že som to už nebral ako nepríjemnú záležitosť a sám som ho pozýval ku nám na návštevu. ŠTB sa stalo akousi súčasťou môjho života. Myslím si, že každý poriadny občan Československej socialistickej republiky mal, alebo sa patrilo mať svojho eštébáčika.

Asi si niekto z vás povie, „Prečo si nič neurobil? Prečo si sa nevzbúril, nevystrelil aspoň z Auróry?“ Nuž neurobil, pretože....vlastne ani neviem prečo. Vtedy sa mi zdalo normálne, že v našej krajine musia fungovať aj eštébáci. Inak by to tu už vôbec nefungovalo. Takto aspoň nadriadené orgány vedeli a boli dobre informované, prečo to asi nefunguje.

Doba sa zmenila. Vyťahujú sa zoznamy a kričí sa na ľudí. EŠTÉBÁCI!!!! Každá moc potrebuje svojich fízlov, donášačov a farizejov. Ak si niekto myslí, že dnes je to inak, tak mám dojem, že buď vedome klame alebo príliš veľa času presedí pri televíznej obrazovke. EŠTÉBÁCI boli, sú a budú, len im dávame iné pomenovania, hodnosti a uniformy. Človek sa spoločenským zriadením nezmení. Hajzel zostane hajzlom a humorista humoristom. Tí ostatní sa len prizerajú. A čo náš arcibiskup? Neviem ku ktorej fajte človečiny patrí.

Ľubo Belák, 7.3.2007