Topiť sa v bezodnej, hlbokej studni,
či plávať na hladine jazierka.
Tým pohľadom neostanem kľudný.
neťahám ďalšie vedierka.

Na okraji tíško sedím
tichšie než vlniaci sa mach.
Do hĺbky opäť pohľad skloním.
Cítim len lásku, vidím strach.

Studňa mi znova uniká
márne sa snažím zachytiť.
To pohľadom mi uhýba,
Jak som len mohol, všetko pokaziť.

Už nezriem v ďiaľke obrys kameňa,
čo kol jamy pyšne stojí.
Mám pamäť, nie však na mená,
v spomienkach láska zhorí.

Či mohlo oko dávno dúfať
keď zažiaril v ňom pravý jas,
že za láskou sme sa zúfať
na okrajoch studní krás?

Teraz nádejá sa márne v diaľke.
Úfnosť nestráca len blázon
Ešte raz pozireť v oči kráske
a preriecť tichým hlasom.

Položiť prvú chcel som otázku,
len stretnúť sa je môj cieľ.
Či nádej drieme na klásku?
Ja čakám, či mi odpovieš...