Hodinky mi do ruky spravili neviditeľnú ranu. To neznamená, že nebolí. Bolí. Nemôžem nosiť hodinky. Mám k nim citový vzťah a nemôžem ich nosiť.
Nechce sa mi spať. Všetko sa pokašlalo. Nie že by som sa bála, poradím si s hocičím a hocikým, niekedy podobné situácie vyhľadávam, len sa mi nechce. Príliš veľa zodpovednosti, príliš veľa práce navyše.
Opäť som všetkých sklamala. Že som si vybrala niečo inšie, čo chceli oni, že som do toho nakoniec nešla naplno...
A neboli to výhovorky, naozaj by sa to všetko skončilo. Naozaj sa nemôžem veciam venovať naplno. Niekto musí ustupovať, a či chcem alebo nie, budem to vždy ja. Hoci si nechám súčasne kydať na hlavu.
Ale koho to trápi. Iba sa dorábam, stále len niekoho zaťažujem. A keď nezaťažujem, tak už zrazu neľúbim. Nechápem. Ide mi len o spravodlivosť, ale smola.
Iba som chcela všetkých potešiť a dokázať im, že nie som nanič. Ale asi som. Pretože som zlyhala. Už ani neviem po koľký raz, toľko ich bolo...
Veľmi sa mi nechce čakať na to, čo so mnou raz bude. Vlastne ani trochu.
Niekedy tak ľutujem, že nechlascem, a ani cigu si nedam... :/