O šesťdesiatych rokoch sa dajú napísať samostatné dejiny sveta. Myslím si však, že by bolo ešte zaujímavejšie napísať knihu o našich pocitoch, ktoré sme ako mladá, nastupujúca generácia prežívali v čase, keď bolo tesne po Karibskej kríze, zúrila vojna vo Vietname, v Paríži rebelovali študenti a u nás sme oslavovali víťazstvo nad Rusmi, aspoň to hokejové.  

Bol to čas nádejí a my sme hrali na Bernoláčke. Tak sa volal vysokoškolský klub na Bernolákovej ulici. Musím spomenúť, že vysokoškolské kluby boli vtedy populárnejšie ako kaviareň Savoy, Grandka, alebo nočné kluby ako Jalta a Devín. Všetci sme sa chceli zabávať, stretať, robiť nezmyselné veci, ktoré vlastne v tom čase mali zmysel.

Táto nálada bola živená aj akýmsi uvoľnením prejavu vášní proti všetkému, čo nás obmedzovalo. Takouto témou boli aj Rusi. Prirodzená nenávisť sa prenášala do všetkého, aj do športu. Je to síce smutné, ale nás to vtedy posilňovalo. Práve vtedy prebiehali zápasy o medaily v hokeji a na programe bol aj zápas Československo – ZSSR. Vtedy náš hokej niečo znamenal. Nebol pokazený peniazmi a hralo sa o hrdinstvo. A práve zápas s Rusmi takýmto nepísaným hrdinstvom bol. My sme práve hrali na Bernoláčke, keď sa ako strela roznieslo, že naši porazili Rusov. Všetkých mladých pochytila akási eufória, pocit víťazstva, a to nielen v hokeji. Chceli sme to osláviť spoločne na ulici. A tak aj bolo. Vtedy nielen z Bernoláčky, ale aj z iných klubov, kaviarní, kín a neviem odkiaľ, sa na uliciach objavili skandujúce skupiny ľudí, ktorí chceli podobne ako my, osláviť víťazstvo nad „nepriateľom“. Spontánne sa celý dav pobral na Štrkovec, kde bývali Dzurillovci. Vlado Dzurilla, hokejový brankár. On, Jožo Golonka a iní hokejisti, to boli naše celebrity, naši víťazi. Pomaly sa z hlúčkov vytvoril nekonečný prúd ľudí, ktorí najprv oslavovali víťazstvo v ľadovom hokeji, no heslá sa začali tak trochu meniť na výkriky, ktoré už neboli len o víťazstve v hokeji, ale sa obrátili proti vtedajšej moci....moci jedinej strany, jediného boľševika, jedinej červenej farby, jednému ostnatému drôtu. Za všetkým sa vytŕčala päsť slobody.

Vtedy sme zažili prvý šok z reálneho socializmu. Prišli hasičské striekačky s príslušníkmi verejnej bezpečnosti, teraz sa volajú policajti, a namiesto našej verejnej bezpečnosti sa starali o bezpečnosť súdruhov, poskrývaných v hoteli Tvarožek. Tam niekde boli uskladnení ruskí vojenskí pridelenci. Po prvý krát som vtedy zažil, čo je to, keď do teba napália vodu z hasičského dela. Je to sila. V sekunde som bol na zemi. Našťastie som nebol jediný. Schytali to mnohí. Nebolo práve najteplejšie a tak som  na chvíľu stratil náladu aj mladícku odvahu. Nakoniec nás rozstriekali a pobral som sa domov. Odvtedy mám niekde v podvedomí zapísané, vodou sa dá nielen krstiť ale aj strieľať. To boli roky šesťdesiate.

 

Ľubo Belák

V 60-tych rokoch hudobník

vo vysokoškolských kluboch