Život by mal byť ako voda a ako voda železo či pôdu aj život koroduje. Akurát tým železom je moja posraná osobnosť, ktorá si dovoluje žiť v teplučkej vápenatej stránke v domnení, že je úžasne úžasná a výnimočná. V dôsledku nejakej chorej deformácie túži vyčnievať nad ostatných a nestrácať sa v tom skurvenom dave lumíkov smerujúcich do priepasti. Áno, je pravdepodobné, že ju strhnú tak či tak. Ale je hádam možné pokúsiť sa aspoň mávať labkami v zúfalej nádeji, že sa premenia na krídla.

 

Som rak. Pustovník. A stal som sa neurotikom. Na chvíľu. Keď som si pripustil svet a keď život odniesol moju vápenatú schránku niekam do riti tak letmo, že som si ani nevšimol, že som holý. Kráľ je nahý. A kdejaký cisár. Stačí trocha klamu a drzosti.

 

Keď kráčam cestou spomienok márne sa snažiaci analyzovať príčinu toho stavu nervových zášklbov, tikov, v ktoré sa premenila moja tvár, zisťujem, že je zbytočná. Celá tá analýza mojich životov stojí za jeden veľký prd. Bezútešné nimranie sa v sračkách večnosti hľadajúc odpoveď na otázku existencie: „Kde sa stala chyba?“

 

Nu, neviem. Reinkarnácia/prerod prichádza nebadane.. Chvíľu je to tak a zrazu už nie. Nebadane sa prikradne a zaklope na rameno a keď sa otočíš – život je iný. A ten kúsok momentu, kedy sa rozhodlo ostáva navždy záhadou.

 

Tie reči o hlupákoch poučiacich sa z chýb vlastných a inteligentoch schopných poučiť sa z chýb iných sú redudantné pičoviny. Proces poučenia sa je maximálne extrapoláciou domnienok, ktoré môžu viesť k správnym záverom len omylom. Povedzme si to na rovinu – je to o šťastí.

 

Pre nešťastných však prichádza do úvahy ešte jedna možnosť. Boj. Zaťať zuby a prebiť sa fekáliami na druhú stranu. Do čoho som sa pustil a zrazu tá hŕba nezmyslov združených v pochybnom dielku „Mein Kampf“ dostala popri spoločensko historickom ďalší rozmer. Rozmer ľudský.

 

Dielko o človeku, ktorý sa s neúspechom tvárou v tvár snom snaží vyrovnať sám so sebou. Sklame a hodí vinu na iných, čo mu zrejme dočasne prinesie kýžené uspokojenie. Dôsledkom čoho svoj boj prehrá. Svoj život a s ním aj dušu.

 

A tak som plný nechuti stál a pozeral do zrkadla na tvár strhanú a plnú zášklbov s mysľou upätou na názov knihy práve dočítanej pýtajúc sa tichého odrazu: „Kde sa stala chyba?“

 

Netuším. Nikdy nebudem.

 

Dnes však stojím pred zrkadlom a pozerám si do očí prekvapivo pokojných.

Stáť a pýtať sa nič nezmení. Treba sa rozhodnúť. To stačí. Väčšinou.

Ale treba sa rozhodnúť správne.