Keď plačú iní
plačeme aj my.
Smútok zdieľame s priateľmi
no aj s nepriateľmi.
Smútok, to je smrť,
je to zrada,
ale aj láska, keď sa nepodarí tak,
ako ľudia chceli.

Keď plačú iní
plačeme aj my.
Niekto iný platí za naše viny
keď vieme, že už nie sme medzi nimi.
Smútiť vieme perfektne,
len čo je pravda, to veru hej.
Ale čo keď šťastie príde na nás?
Čo keď zrazu začne dávať zmyslel tento dej?

Zrazu cítiť závisť vo vetre,
a nenávisť ti šliape na päty.
Zrazu vidíš dvere zavreté,
a nemáš prečo usmievať sa.
Prečo šťastie zdieľame len naoko?
Prečo človek môže klesnúť až tak hlboko?

A práve preto píšem túto báseň.
Pre ľudí, čo ich neteší ľudské šťastie,
pre tých čo majú radosť,
keď môžu utešovať.
Píšem ju pre každého,
čo sa chcel pomstiť a ubližovať.

Čo keď smiech už nepočuješ?
A čakáš len na niečiu bolesť?
Iskry šťastia v iných očiach,
bolia už od pradávnych čias.
Keď sa smejú, a ty nie,
ty necítiš to potešenie,
vtedy máš chuť na pomstu a odplatu,
no nemôžeš už robiť nič,
vôbec, nič.

Šťastná báseň,
smutné slová,
dookola a dookola!
Krása, láska, klamstvo, bolesť...
Kto vymýšľa tú strašnú lesť?
Nevieš to ty, ty, ani ty!
A v tom sú krásne naše životy!