a že myšlienky Tvoje budú preslnené..ale to je tým počasím.
Dnes tu mokvá celý deň a tiež sa do prevádzkovej teploty neviem dostať,dokonca,čo za nonsens považujem,dumem !;)

práve odtiaľ, ako vôľa žiť O_ô

ale nastastie aj s opacnym pristupom - nevyliecitelne chory clovek sa nevzdal a bojuje, veri...keby sa dali spojit, keby sme tym, co uz nevladzu zit mohli doviest tych, co trpia a bojuju, nevzdavaju sa...i ja sa bojim o svojich blizkych, aby ich niekedy nenapadlo premyslat o vzdani sa zivota, ked niekedy poriadne zaboli...

ako si niekto moze siahnut na zivot...nerozumiem

asi je to AJ počasím...
Ale ten pokus skončiť život bol priveľmi reálny... hm...

Napriek týmto myšlienkam... ja sama prežívam veľmi dobré obdobie :-)

tak málo vieme...

sú to také bolestné myšlienky...
Dnes som o tom všetkom rozprávala so svojim mladším synom... myslím, že každý by mal vedieť, že za každých okolností má niekoho, kto ostáva s ním...

Život dnes nie je jednoduchý. Ten človek stratil zamestnanie a kvôli tomu ho opustila rodina. Je to také smutné a reálne zároveň...

to je fajn, že to cítiš práve takto...

alebo fyzická bolesť ho môže prevýšiť, každý kto nechápe, ako si niekto môže siahnuť na život, môže byť rád, že ten pocit, tú potrebu, ten dôvod nikdy nemal, a niektorí nemajú niekedy k tomu dosť síl,..ja sa osobne priznám, že by som nemala dosť síl,..kebyže už...snáď azda na cyankáli by som si trúfla,... O_ô

premýšľam nad tým už roky...
Odkedy sa niekto veľmi blízky rozhodol odísť sám....

Často cítim beznádej... ale tú silu /ani v podobe cyankáli/ som nikdy ani len nepocítila... vždy vidím/cítim/vnímam nejaké iné východisko...

su ludia tak nestastni, ze v nej najdu vychodisko.
Bohuzial.

môžem teda pokojne spávať a to isté i tu prítomnému osadenstvu prajem ;)

ale to cyankáli ma napadlo, čisto špekulatívne,...poznala som jedného človeka, čo bol odhodlaný na "vlastnú eutanáziu",...v čase keď došlo isté k istému, svoje rozhodnutie zmenil,...dostal snáď ešte tri týždne "nezávideniahodného života",..keď nad tým tak rozmýšľam ja, zrejme to k niečomu bolo dobré,...fakt môžeme o tomto dosť len špekulovať, keď príde "isté k istému",...veci sa dejú asi tak ako sa majú, v žiadnom prípade by sme nemali odsudzovať tých, ktorí sa dobrovoľne vzdajú života,...to, že iní majú obrovské odhodlanie žiť je úctyhodné, ale tiež to často veľa na veci nemení a veci idú asi tak ako majú...O_ô

chcela by som niekedy vedieť, kde je tá hranica... medzi vnímaním šťastia a nešťastia

pekné desinkové sny :-)

nikdy som nikoho za nič neodsudzovala /okrem toho, čo sa ma bytostne dotýkalo/
i tak však ostávajú otázky :-)

O_ô

kam by som sa musela dostať ja, aby pre mňa cestou bol koniec...

Tie ďalšie otázky sa netýkajú mojej osoby... týkajú sa osoby, ktorá ten život ukončila...

nechcu žiť, ale vieme aj že ukončiť život - na to treba veľa odvahy, a na to neukončiť ho treba ešte viac. a vieru

som to chcela vediet..
Mat tu mudrost, rozum a cit to vycitit..ze?! ;-))

len takú bez prívlastku a prídavného mena. viera rovná sa sila ísť dalej, to je viera podla mna.
lebo všetko inak sklame, ak sa necháme sklamat

to môže byť často len taký únik, nemyslíš???

a zrejme viera v to, že východisko existuje, že stojí za to "bojovať" o žitie O_ô

ja ked sa ocitnem na konci, čo sa mi stáva často, skúšam v sebe zobudiť vieru, a asi Derechura to dobre popísala, a asi to bude viera v to že život má nejaký zmysel

každopádne viera nezaklada na exaktnej pravde, viera je viac ako možno poznať, mozeme ju vnimat aj ako naivitu ale v nej je skutočná sila

depresia, nedostatok hormnov stastia , dlhodoby nedostatok stastia , silna depresia, nechut zit, dlhodoba nechut zit, trapenie a bol s tuzbou zomriet (lebo sak nechcu ublizit blizkym) , boj so sebou (ako to spravit), volba, akt, smrt. Tak sa to deje, si myslim. Je mi luto ze sa mu to nepodarilo.(Kvoli nemu). A myslim, ze sa toho nemusis obavat o svojich blizkych. Prsi. Chladny den.

snažila som sa nad tým rozmýšľať... chcela som to spraviť... nespravila som... nenašla som odvahu... a dnes som rada...

momenty, ale nádej na lepšie a vôľa žiť zvíťazila....v mladosti sme mali kamaráta a ten to skúšal opakovane od puberty. Taký čudák...vždy ho nejak vzkriesili...Podarilo sa mu to definitívne, až mal dve deti...Tak bol zvedavý, či je za tým....

Samovražda, ja by som ju nikdy nespravil. Nie som chlap, ktorý vzdá život. Už ma raz samovražda napadla, ale iba ako myšlienka, ktorá sa nedostala ani k riešeniu ako. Ihneď som mal s tým nápadom inú myšlienku o sebe: trulo.
Samovraždu som vždy odsudzoval, ako úplné zlyhania človeka, dokiaľ to nespravili ľudia, ktorých som poznal. Niežeby som samovraždu schvaľoval, ale dnes ju vnímam inak.
Ona – vysoká banková menežérka, on – profesor na univerzite, dve krásne deti, šťastné manželstvo. On si našiel inú. Ženu, ktorá vzdelaním, správaním, krásou a všetkým ostatným, nesiahala jeho manželke ani po päty. Aj keď krásou možno, ale ja uprednostňujem inú krásu.
Rozvod, rozdelenie detí, ona po roku spáchala samovraždu. A ja som videl nešťastné srdce zaľúbenej a odvrhnutej ženy. Je jednoduché ju odsúdiť. Ja by som tú samovraždu nespravil, ale snažím sa ju chápať. Nikdy by ma nenapadlo, že tak silná žena ako bola ona, sa dostane až tam. Zrejme to bolo u nej tak, ako to popísala sygon a nás, ktorí sme ju poznali, ani len nenapadlo povedať jej slovko, dve, ktoré by ju možno usmernili inam...

keď nevieme čo je za tým. Samozrejme môžeme demonštrovať, že by sa to nemalo... Ale taký je už život - nevyspytateľný. Nevieme kedy komu s prepáčením "prdne v bedni" a potom je už neskoro lamentovať. Viac by sme si mali všímať či sú naši najbližší v pohode, či nepotrebujú pomoc. Musíme sa o nich zaujímať, rozprávať sa s nimi, snažiť sa odohnať im chmáry z čela. Nebyť ľahostajný pri prvých náznakoch beznádeje. Viem, ono sa to ľahko hovorí a ťažšie vykoná, ale je to možno jediné riešenie. Nenechať ich v tom samých...

P.S. Sorry, ak ostatní písali niečo podobné. Nestihla som si prečítať komentáre. Pekný deň!

asi máte s Derechurou a Majou pravdu...
hoci si myslím, že napriek sile, ktorú viera dáva, ten skrat - skončiť, môže i tak prísť...

je asi taký ako ho popisuješ...
A našťastie už svieti slnko :-)

myslím, že je veľa takých, ktorí o tom uvažovali... hoc aj len na okamih

Verím, že už sa Ťa také myšlienky nebudú dotýkať

pokiaľ sa nás to bytostne nedotýka, pozeráme sa na samovraždu celkom inak.

Ale mám taký pocit, že mnohým to slovo a blízkosť nepomôže. Akoby ich prestali v istom okamihu vnímať - vnímať pozitívne.

mal aosm to vymyslené... stačilo len vojsť... skočiť pod auto... myslím, že som to nespravila kvôli mame, nech to znie akokoľvek čudne ...a svojej chýbajúcej odvahe...

súhlasím, že pocit osamelosti môže byť jednou z príčin...
ale ako som už napísala Jánovi, niekedy "tí" ľudia akoby prítomnosť druhých a ich lásku ani nevnímali...

Neviem, premýšľam o tom často..

Pekný deň :-)

ja sa tomu len teším :-)

Neviem...myslím, že som sa za posledný rok podstatne zmenila... občas ma prepadá aj optimizmus...

mool by am prepadať aj častejšie, ale no čo už... najnovšie by som prijala baby... už len splašiť bociana... a uzavrieť školu...

tuším by som mala zbehnúť za školskou psychologičkou... keď po sebe čítam.. tak ma prepadá pocit, že mám dysgrafiu... však píšem jak trúba...

Vtisla si mi slzy do očí. Viac ani nevládzem povedať.