Kracame cestou, z ktorej sa neustale odpajaju ine cesty a cesticky. Robime male ci vacsie rozhodnutia a menime smer. Tak trochu ako v bludisku - neviete, za ktorym rohom bude stat nepreniknutelna stena. Relativne casto zistite, ze tato je "zla" a vratite sa spat a skusite inu. Az jedneho dna si uvedomite, ze "touto" uz idete podozrivo dlho - a podlahnete miernej euforii. Poviete si "Toto je ona!" a pridate do kroku. Postupne prestanete byt obozretni a zrychlujete, lebo zrazu sa zacnu zjavovat stanky s obcerstvenim. To je neklamnym znakom, ze ste na tej spravnej ceste (pri spatnej analyze sice neviete prist na to, aka je logicka suvislost medzi stankami s obcerstvenim a spravnym smerom, ale uz je neskoro. Hovori sa tomu unahleny zaver. Casto ludovou slovesnostou nazyvany porekadlom. Cize dogma. Ak nezabudnem, mozno sa k tomu este vratim). Casom si vsimnete, ze spolu (plus-minus) s vami kraca este niekto a to vas este viac utvrdi v presvedceni, ze idete spravnym smerom (Jeziiiiis, fakt sme taki blbi, ze akonahle nieco robia dvaja, ci traja, myslime si, ze je to spravne???). Dokonca vas obcas podoprie. A stanky s obcerstvenim su uz uplnou samozrejmostou a objavuju sa so zeleznou pravidelnostou. Podlahnete dojmu, ze ten vas suputnik vam este viac spresnil smer cesty. A tak spolu kracate zivotom, az sa zacne teren mierne zvlnovat a obcas musite ist hore kopcom. Kedze ste svojmu suputnikovi vdacni, potiahnete ho, ked nevladze. Suputnik sa pekne podakuje, vycari dalsi stanok s obcerstvenim a prida nejaky ten bonus, ktory z cesty urobi takmer dialnicu a vy sa rutite vpred, s prehladom vyjazdievate vnutorne obluky zakrut (a nechavate za sebou Blavakov ako medzi Novou Banou a Zarnovicou nezvladaju svoje podstatne lepsie vozy a blahosklonne im cez spatne zrkadla odpustate neskusenost ;-) (fakt sorry - nemohol som si odpustit; niektore tie zakruty su fakt zradne, a ak vam cestari odkazu cez znacku "110", tak fakt radsej spomalit ako vykupat sa v Hrone a popri tom niekoho zabit - co ak je prave na svojej spravnej ceste zivotom?)...a zasluzene si vychutnavate rovinky a krasne udolia zaliate slnkom. Potom zase spomalite, ba dokonca idete pesi - nie preto, ze musite, ale preto, ze chcete. Chcete si tu cestu predlzit, lebo je vam dobre s tym suputnikom.

     Lenze postupne sa zacnete na odbocky divat inak a musite svojho suputnika presviedcat, ze nie jeho, ale vasa odbocka je ta spravna. Avsak coraz castejsie ste tak unaveni z tahania suputnika (vlastne uz suputnikov) hore kopcom, ze nemate energiu sa sporit o spravnost cesty. A ustupite, ospravedlnujuc to sam pred sebou faktom, ze vas uz tolkokrat vlastne naviedol spravnym smerom... ten pocit sa zacina opakovat a frekvencia opakovani zvysovat. Stanky s obcerstvenim su sice stale pravidelne rozmiestnene, ale bonusy sa stavaju vzacnostou. Staci to na doplnenie energie na tahanie hore kopcom, ale pocit spravneho smeru sa vytraca. Az jedneho dna... vam suputnik oznami, ze odteraz ziadna diskusia o odbockach a smer bude urcovat on. Lebo on zabezpecuje stanky s obcerstvenim. A basta! O bonusoch sa bavit nebudeme, lebo tie nie su pre dodrzanie spravneho smeru (na ktory ste medzitym straili vplyv ;-)) podstatne. Namiesto bonusov prichadzaju malusy. Az vam jedneho dna suputnik povie nieco velmi velmi velmi spatne. A vtom (na druhy den, na treti, o mesiac...to je uplne jedno) vas na jednej z krizovatiek oslovi iny putnik a pyta sa vas na smer. Uprimne a zufalo. A s citom. A vy s uzasom zistite, ze ste este stale schopni pozitivneho myslenia (boze, ako ja tento vyraz nenavidim!!!). Standardne skepticky postoj vas este chvilu udrziava v smere, diktovanom suputnikom, no stale viac sa utvrdzujete v poznani, ze tento smer nie je spravny. A tak zaradite spiatocku a vyhladate toho druheho putnika.

     Este stale mate na nohach pluzgiere z cesty "nad plan", stanky s obcerstvenim tiez nie su take pravidelne, ako byvali ;-( No pomaha dobry pocit z poznania, ze ten druhy putnik zdiela vas nazor na odbocky, ktore ste za posledne roky minuli, no nechali sa ukecat a isli inou cestou. A date si navzajom bonus, ktory ste uz tak davno nedostali. Mate z toho v hlave dost zmatok, lebo tam niekde je stale par suputnikov, ktorych nema kto tahat hore kopcom. No a - surprise!!! - na druhy den (treti, stvrty, o tyzden, o tri...) sa zjavi vas suputnik a slubuje vsetko, co vam (ako dlho vlastne?) poslednou dobou upieral - diskusiu o smere, bonusy a vobec. Nezabudne vam vytknut, ze ste zisli zo "spolocne vytyceneho" smeru, ale mate v hlave prilis vela krvi z opojenia pocitom, ze ste sa asi predsalen nemylili celu tu (aku dlhu?) dobu. Novemu skorosuputnikovi sa otocite chrbtom a idete dalej (ako uz davno?) vytycenym smerom.

     Idete tak mnoho rokov, obcas vas premkne pocit, ze na tom chrbte, ktory ste niekomu otocili, mate jazvu, no na chrbat sa fakt diva dost tazko - no a snad si nebudete nastavovat dve zrkadla, aby ste sa o tom presvedcili?! Ale obcas, v noci, ked sa cez digaretovy dym divate na mesiac, sam (lebo vas suputnik davno zaspal, a bonus po stykrat zo znamych ci nejakych novych dovodov zamietol), zajde vam volna ruka na chrbat a namiesto poskrabania sa medzi lopatkami prejde po tej jazve. V miernom soku zistite, ze vase prsty su stale schopne jemneho dotyku. Zostane vam divne, a tak to s dalsim slukom vyfuknete do tmy. Rano sa zobudite, a zacnete zase pekne slapat. Obzerate sa, natahujete krk dozadu, snazite sa zazriet nejake znamenie, ktore by ste mohli bezpochyby prezentovat suputnikovi ako jasnu smerovku a dovod kusok sa vratit a pustit sa inou odbockou. Kym ten bod stihnete spolahlivo identifikovat, taha vas suputnik za rukav do dalsich a dalsich odbociek. Stracate prehlad, uz ani neviete povedat, kde ste chceli spravit inu odbocku. Ste vleceni, bez bonusov, niekedy tak nastvani z nedostatku diskusie o dalsom smerovani, ze nemate chut ani na to obcerstvenie. Prestavate vladat tahat, robite coraz viac chyb, potkynate sa, rozbijate si kolena a hanky a coraz castejsie sa obzerate dozadu, a krk sa vam natahuje ako zirafe vtiahnutej do casopriestorovej diery. Az jedneho dna, pri dalsom pohlade dozadu zistite, ze sa divate na svoj vlastny chrbat. Je tam jazva. Zrutite sa bolestou. No zase vstanete, lebo treba tahat. No jedine co - okrem obcasneho obcerstvenia - dostanete, je malus a ako dezert dalsi malus. Vycitky a invektivy. Pokusy o vysvetlenie, co vam chyba a co vas boli (nohy sa vam medzicasom zmenili na dva velke pluzgiere), plodia len dalsie vycitky a invektivy. Potrebovali by ste najst nejaky stanok s energy-drinks a vyhrat jackpot, aby ste sa nadychli, narovnali a vykrocili zase hrdo vpred, v cele toho vasho maleho zaprahu. Lenze ziadny jackpot. Ziadny bonus. Ziadny dobry pocit. A tak stale dokola. Zrazu, bez vystrahy, uplne z nicoho nic, po dalsej invektive (vlastne ani nebola najhorsia "v dejinach") zistite, ze vam uletela ruka, lebo slova sa uz minuli.

     Na druhy den vstanete a nemate silu pozriet sa do zrkadla. Vsetky tie slova uznania o butlavej vrbe (boze, kolko sa do nej zmestilo!) a bohorovnom pokoji v tych najvyhrotenejsich situaciach zneju ako vysmech (a ze ozvena v dutine lebecnej vie byt pekne "creepy"!). A nikto nebude spatne skumat vsetky zle odbocky, do ktorych vas zatiahli. Naopak - bude to vyzerat, ze to VY ste tam zatiahli svojich suputnikov. Navzdy zostane len tato krizovatka, z ktorej vedu same polne cesty a ani jednej nevidno konca.