U mňa tomu ani inak nebolo. Vždy to vzplanutie bolo tak rýchle, aj keď vzťah sa už mohol potom vyvíjať pomaly. Nikdy mi žiaden takýto vzťah nevyrástol z priateľstva, možno aj tam je môj pes zakopaný. Kamarátky, ktoré dlhšie poznám akosi neviem vnímať sexuálne. Sám neviem, či to môže byť problém, no proste dávam na svoje nadvedomé vnemy a intuíciu a tá akosi vždy vie vycítiť hneď, či je to tá pravá. A veru vždy aj bola, lenže tak jasnozrivý aby som vedel, že to tak rýchlo skončí som až nebol. :) Lebo dnešné dievčatá sú také, že sa nejako boja keď to s nimi myslíte až príliš vážne, ale na druhej strane sa sťažujú, keď je to až príliš nevážne. Asi som nenašiel tú ich pravú mieru, no naozaj je sa ťažké krotiť, keď ste zaplavený morom túžob. Najviac neznášam vlastnú zúfalosť, keď rozumu došlo, že už to skončilo, ale srdce stále ľúbi. A že mu to občas dlho trvá sa odľúbiť! Že nechať toho človeka ísť je osudová chyba, no nemám na výber. Keby som aspoň niečo viditeľne pokašľal. Nech urobím čokoľvek, nemám šancu to zastaviť, čím viac sa úprimne snažím, tým viac vyzerám ako somár a cvok. Potom si len ľahnem do postele a spím aby som sa aspoň nejako vzdialil zo sveta, ktorý ma nebol schopný prijať takého aký som.