začiatok

Vlastne sa menil len život jej spolubývajúcej. Chodila ešte pozdejšie na intrák, rozbitá alebo nešla spať vôbec. Keď Nina kvitla pri Radkovi, Natália sa nezdala kvitnúca. Nech robila čokoľvek, kdekoľvek, nerobila sebe dobre. Veľa fajčila, pila hrozné množstvo kávy, schudla.

Vídavali sa v podstate len ráno. Nata si robila kávu, Nina si robila čaj. Niekedy dokonca sedeli za tým stolom proti sebe. Bez slova.

-Dievča zýzaš na mňa v poslednom čase jak na otvorené vráta – začala raz Natália rozhovor.

- Zýzam. Ničíš sa programovo ? – spýtala sa bez akejkoľvek slovnej predohry Nina.

- Správne. Vadí mi v tom, len tvoj každý deň skúmavejší pohľad. – ironicky ofrkla a vstala od stola znechutene. Vzala si do ruky kávu, prešla do izby a tresla za sebou dvere.

„Včera došla Natáliina priateľka“ – písala Nina – „ Milá žena, až nato, že mala zreničky čierne a veľké ako dúhovka. A bola veľmi chudá. Pozvala som ju ďalej. Dala si čaj. Poprosila ma, či sa nemôžme porozprávať, kým dojde Natálka. Sadla som si k nej. Rozprávala, že sa s Natáliou zoznámili ešte na strednej. Chodili vraj spolu do jazykovej triedy. Že mnoho rokov sa nevideli a teraz sa stretli po dlhom čase. Mala nesmierne chudé kľúčne kosti, všetko mala chudé, to ma stále napadalo. Chorobne chudá bola. Rozprávala ale neuveriteľne pútavo o čomkoľvek. Uchvacovala napriek vzhľadu. Nakoniec povedala, že vlastne umiera pomaly. I tak som to tak nejak pochopila z nej celej. Bolo mi jej ľúto, nikdy som sa nerozprávala s niekým, kto umiera. Že je na kokaine som pochopila aj bez toho, aby to povedala. Nepochopila som v akom sú vzťahu, ani v akom vzťahu boli, ani prečo prišla do Prahy. Keď došla Natália, vyzerala nahnevane, že sa rozprávame. Potom odišli.“

Ďalší deň ráno sa zase stretli. Nina krásne vyspatá, Natália s kruhmi s cigou v ruke zase v kuchyni.

-          Kriste, nemôžeš s tým prestať ?- spýtala sa zlostne Nina, vytrhla jej cigu a zase ju šmarila do záchoda.

-          Spravíš mi kávu ? – bez záujmu hlesla Natália a sadla si k stolu. Nina na ňu prekvapene pozrela.

-          Spravím. – odvetila Nina. Bleskovo ju zaliala. Postavila pred ňu a sadla si oproti. Ušiel jej autobus.

-          Čakáš na niečo ? – vrčala Natália, alebo bolo to také nafúknuté štekanie mončičáka.

-          Hej, chceš mi niečo povedať. – sedela Nina kľudne. Tak to cítila zrazu.

-          Vieš, kto to bol ? Povedala ti niečo o nás Kaťa ? - chladne sa spýtala Natália.

-          Nie , len .. – začala Nina .

-          Tak potom ti k tomu nemám čo povedať. Vlastne k ničomu ti nemám, čo povedať. – vstala od stola, vzala kávu do ruky. Keď šla k izbe v Nine sa čosi zlomilo a vypadla z nej otázka, ktorú si nedokázala v žiadnej predstave takto povedať a práve tej čiernookej žene.

-          Prečo umiera ?

Natália sa zastavila na prahu a prudko sa otočila. Oči sa jej nebezpečne zúžili.

-          Ty proste neprestaneš ? – vrátila sa k stolu a položila kávu.

-          Ty si proste budeš neústale skúmavo pchať ten svoj malý nos do môjho života.

Nina sa v prvom okamihu zľakla. Keby bola kamzík odskočila by, hoc aj nohy by si polámala. Nebolo kam utiecť. Ľudia nie sú kamzíky. Nedokázala ani manipulovať čas, previnula by ho naspäť a miesto tej otázky by len povedala , „Tak nech máš pekný deň“. Lenže ona sa spýtala na smrť, lebo bola zvedavá !!! Nemala právo sa takto pýtať.

-          Prepáč. – vypadlo z nej, vzala si kabelku a cúvla k dverám. Natália sa tiež zľakla, mala pocit, že stiahli tónovanie farieb na Nininej tváre do čierno biela. To zas až nechcela .

-          Neodchádzaj... – len toľko ticho odpovedala a sadla si znova. Nina držala ruku na kľučke a dívala sa . Nebola si celkom istá, čo má spraviť. Nakoniec pustila kľučku, ďalší autobus jej ušiel. Prednášku už by nestihla a nikdy nemeškala. Vzdala to. Sadla si za ten ich stôl stretov.

-          Zasraná anorektička je to. Krom toho za roky nabalila aj fet, preto umiera, umiera roky, akurát, že ne pred mojími očami... Ničí každého, s kým sa zblíži. Nedá sa jej pomôcť... Roky. Odišla som od nej asi v tvojich rokoch. Nie, mladšia. Žili sme spolu v Bratislave. – dala si hlavu do rúk až mala ruky pod ofinou. A teraz , teraz ! – zlostne zdvihla hlas – sa tu zjaví a ja sa mám zase pozerať na ten vychrtlý krk, ktorému nemôžem povedať zmizni ani ho zaškrtiť a ani nijak pomôcť.

Nina si podvedome zarila nechty do rúk. Bolesť a zmes divných emócii ňou prenikli naraz. Neocitávala sa v situáciách v ktorých nevedela , čo ma robiť. Jej trblietavý svet neobsahoval také prvky. Hrany obrusovala. Snažila sa . Nevedela, čo má robiť s tou bolesťou skrytou za zlosť ktorá sálala z Natálie.

-          Na ako dlho prišla ? – spýtala sa nakoniec pragmaticky.

-          Kým ma nevycicia, potom zase bude mať výčitky a odíde s tým, že mi nechce ublížiť. Robila to s rodičmi, so mnou a neviem koľkých stihla obdarovať ešte po mne. – nikdy nenapadlo Ninu dívať sa Natáliu ako na obeť.  A už vôbec nie 40 kilovej ženy. Nechápavo sa na ňu dívala.

-          Ty ju miluješ, preto … to takto dovolíš ? – spýtala sa, nič iné ju nenapadlo.

Natália sa dívala na Ninu ostro, akoby ju prepichovala .

-          Nie, ona ma vraj miluje. Ja ju ľutujem. Ale vzhľadom k jej úžasným schopnostiam je to vlastne jedno. Zmizne zanedlho, poznám ju. Dovtedy budem neúspešne skúšať to, čo mnohokrát pred tým.

„Sú momenty, keď sa môže človek rozhodnúť, či chce toho druhého skutočne poznať. Sú tajomstvá, osudy a životy, ktorých tiahu nemusíme vedieť uniesť. Keď som počúvala Natáliu cítila som, že prichádza ten moment. Dívala som na ňu, je tak nesmierne komplikovaná. Neviem, čo to všetko pozažívala. Neviem, ako sa to môže stať .. taký vzťah, aký má s Kaťou. Taká láska. Láska ?

Viem len, že je príliš sama kdesi vnútri.

Chcela som ju objať, keď tam sedela. Nešlo to.

“

pokračovanie - Poker