Zobudil som sa na zapípanie interkomu v ktorom je zároveň aj budík natiahol sa a vypol ho. Otvoril som oči a pozrel na môj denný program. Za dve hodiny mám hliadku. Čaká ma daľší nudný deň na HOPE. Posadil som sa na posteli v mojej kajute - no , kajute je to postel okolo ktorej sú plastové steny z dverami. Pri posteli mám stôl. Nad posteľou mám pár skriniek z oblečením a mojimi vecami a nado mnou má postel môj kamarát Mike. Ja sa volám Chris a mám 15 rokov. Žijem zo svojou a Mikovou rodinou a ešte pár inými ľuďmi na obrovskom vozidle HOPE. Totiž pred dvoma rokmi sa na svete objavil vírus ktorý spôsobuje že ľuďom ľuďom zomrie mozog , predný lalok sa rozpustí a nahradí ho nový sebestačný orgán ktorý začne ovládať svaly a zmyslové orgány. Človek tak stratí schopnosť cítiť strach , bolesť, únavu a akékoľvek emócie a jeho jediná túžba je žrať ľudské mäso. Akýsi zombie. Tento vírus sa rozširuje telesnými tekutinami a rozšíril sa po celom svete, ale existujú ľudia ktorý prežívajú v malých kolóniach ale skôr či neskôr by zomreli tak bol skonštruovaný HOPE - gigantické vozidlo na pásoch z revolučným článkovým motorom, ktorý tie tony ocele dáva do pohybu. Chodíme po svete a zachraňujúceho ľudí. Máme jednu veľkú kolóniu na Slovensku a druhú v Nemecku kam odvážame ľudí po ich záchrane. Moja celá rodina bola dobrá ako posádka HOPE-u ale ja nie ale aj tak som ich dokázal presvedčiť aby ma zobrali zo sebou, a rovnako ako aj Mika ktorého rodina tu tiež pracuje. Môj otec - Stano je hlavný zabávač a aj keď sa to nezdá je to veľmi dôležitá profesia lebo by mohla klesať morálka a nálada a to môže viesť k samovraždám. A to predsa nechceme. Moja sestra - Carmen je doktorka v našej ošetrovni. A moja mama - Pavlína pracuje spolu z Mikovou mamou v kuchyni a pomáha na ošetrovni a striedajú sa v upratovaní. Ja sa z Mikom a pár ľuďmi striedam na dennej hliadke na veži na vrchu HOPE-u. HOPE má dve poschodia, na prvom je vpredu plameňomet a dva zásobníky na vodu ďalej je jedáleň a dielňa s garážou na štvorkolky oproti prechodovej komore von, pokračuje to izbou pre zachránených, ich sprchami a kuchynou s polovicou skladu jedla druhá polovica je na daľšom poschodí. Na konci je strojovňa a dva zásobníky paliva.Na druhom poschodí je izba posádky. V izbe posádky sú miniatúrne kajuty - dvojposchodové postele obohnané nepriesvitnou plexisklovou stenou zo stolom za hlavou , troma malými skrinkami, zásuvkou, a okienkom. Na dverách je zámok a interkom , lebo kajuty sú zvukotesné. Na druhom poschodí sú vpredu dva zásobníky z vodou, dve strieľne z ľahkými guľometmi a miestnosť kde sa riadi beh HOPE-u - všetko okrem navigácie a riadenia. Ďaľej je posilovňa a pár skladov. Na konci je spoločenská miestnosť a dva zásobníky na palivo. Na streche je vpredu veža v ktorej je navigátor a šofér. Na streche má rotačný guľomet. V strede je dvojposchodová hliadková veža na ktorej je svetlomet a granátomet a miesto pre hliadku. Úplne na konci je veľký lievik s krytom na zber daďža. Medzi dvoma vežami je priechod zo zábradlím. V posádke sú : moja rodina , ja ,Mike ,jeho mama, otec, brat zo svojou frajerkou, kapitán zo svojim synom, dvaja technici, a dvaja vojaci zo špeciálnych jednotiek , pár z dcérov a synom a jedna doktorka zo svojou dcérou.Ja aj Mike mávame hodiny techniky v dielni a mávame spoločne hliadku v noci. ............................................................................................................................................ Otočil som sa k interkomu a na obrazovke som ťukol na Mikove meno a čakal som. "Čo je?" ozval sa interkom Mikovým rozospatým hlasom. "Vstávaj, za dve minúty sú raňajky." odpovedal som. "Dobre idem..." odpovedal rozospato. Zobral som si zo skrinky oblečenie a obliekol sa. Keď som si obliekal tričko zapípal interkom ohlasujúc raňajky. "Dobre, dobre."zamrmlal som a stlačil na interkome príslušné tlačítko a on poslušne prestal pípať. Odomkol som , odsunul nabok dvere a vyšiel von zo svojej kajuty a na chodbu. Došiel som do jedálne, pri aquamate si naplnil pohár vodou a zo stola si zobral pár párkov z chlebom. Sadol som si na moje obvyklé miesto pri okne oproti mame."...bré ráno." poprial som zo zívnutím keď som si sadal. "Dobré ráno, miláčik." povedala mama z úsmevom. Potichu som zavrčal. Neznášam to oslovenie. V jedálni už sedel jeden z vojakov, Seth a Carmen , moja sestra. Pustil som sa do jedla a vtedy do izby vošla Karolína, dcéra našej doktorky. Je tmavovlasá, modrooká a ...dokonalá. Je o nejaky polrok odo mňa mladšia a učí sa na ošetrovateľku. Som do nej tak trochu zaľúbený. Dobre úplne buchnutý. Pozeral som sa na ňu takže so si všimol Mika až keď si pri mne odsunul stoličku. Sadol si a položil si pred seba tanier z nejakym zdravým hnusom "Dobré ráno, slniečko." povedal s úsmevom. Urobil som na neho ksicht a pod stolom naznačil prostredník. Naklonil sa ku mne a zašepkal "Nečum tak na ňu, tečú ti sliny." Trhol som hlavou a povedal "Díky za upozornenie. Dnes mám hliadku od 10:00 do 12:30. Ty?" "Ja mám po tebe. Doobeda mám školu." odpovedal. "OK. Ja si zahrám a potom za tebou dojdem." povedal som. "Dobre, díky."dojedol a vstal "Maj sa"rozlúčil sa a vyšiel von. Prišiel môj otec. Pozdravil som ho a dalej sa pozeral na Karolínu. Tak krásna, tak dokonalá..."Dnes dorazíme do mesta. Tuším že sa volá Matecuch, či tak nejak." povedal zrazu otec. Spozornel som "Aké je veľké?" spýtal som sa. "Asi 10 000 populácia a je tam vojenská základňa. Prečo?" "Len že či musím ísť von?" povedal som neveselo. "Musíš." povedal otec niečo zrejmé.Dojedol som a vyšiel na chodbu. Išiel som do skladu ale pred dverami ma zastavil druhý vojak - Tom "Kam ideš, mladý?"spýtal sa dosť nepríjemne. "Do skladu, pre náboje." povedal som akoby nič. Zamračil sa a odišiel z mumlaním v zmysle že by takých sopliakov ako ja mali dať na reťaz. Uškrnul som sa, pokaziť fízlovy náladu vždy poteší. Vošiel som dnu a vybral si náboje pre svoje obidve zbrane. Mám jeden krásny rýchlopalný Glock 7 a veľkorážny revolver Magnum.18. Vošiel som do svojej kajuty a rozložil svoje veci po stole. Vytiahol som svoje zbrane, rozobral som ich a vyčistil. Potom so ich zložil a odložil potreby na údržbu. Zo skrine som vytiahol sadu zásobníkov a metodicky som ich začal plniť patrónami. Uvažoval som o tom ako sa to vlastne začalo. Ako pre nás prišla polícia , ako bolo naše auto zničené zombíkmi, ako sme sa na streche pred nimi bránili, ako sme im dokázali utiecť, ako sme založili prvú kolóniu, ako sme našli a upravili si pre naše potreby HOPE, ako sme začali jazdiť po svete a zachraňovať ľudí. Bol som stratený vo víre vzpomienok až ma do reality vrátilo zapípanie iterkomu. Zobral som si laptop a vyšiel som von a po schodoch do veže. Sadol som si obzrel si obzor, otvoril si laptop a prezrel si moju sieť kamier tajne nainštalovaných po celom HOPE. Vo vačšine izieb sa nedialo nič zvláštne len v dielni kričal James môj technik/učiteľ na Mika. Prepol som na Karolíninu izbu a bola tam. Bez nohavíc. Doslova z vyplazeným jazykom som si prezeral jej krásne dlhé nohy a dokonalý zadok. Keď vstala a odišla sklamane som zavzdychol a video si odložil do priečinka kde také už boli štyri. Poobzeral som sa a nevidel som nič okrem... Zobral som ďalekohľad a zameral ho sa na tú čudnú vec. Bol to jeden zombie. Nič neobvyklé. Nahlásil som počítaču jeho polohu, a ten to odoslal do riadiacej miestnosti. Oni už rozhodnú čo s ním. Podľa toho že sa neozval žiadny výbuch sa rozhodli ho ignorovať a on nás tiež ignoroval lebo asi nechápal že v HOPE sú ľudia. Blbec. Vytiahol som z vrecka USB kľúč, zapojil ho k laptopu a pustil si film. ............................................................................................................................................ Keď som dopozeral tak mi hliadka už končila. Zišiel som po schodoch dole a vošiel do jedálne. Zobral som si zo stola tanier polievky a sadol si na svoje miesto. z malej priehradky ktorú som si namontoval pod stôl som vytiahol svoju obľúbenú knihu Kočka a začítal sa kde som prestal naposledy. Už ju čítam asi po stoštyridsiaty krát a stále ma baví. Už keď som dojedal dobehol do jedálne Mike a sadol si ku mne. "Čau, podarilo sa mi naštvať Jamesa." povedal len čo si sadol." Viem, videl som." odpovedal som z úškrnom. Mike totiž vie o mojich kamerách. "Natočil som daľšie video. Vieš aké." povedal som ale jeho odpoveď som už nevnímal lebo do miestnosti vošla Karolína. "Haló, zem volá raketoplán Chris. Vráťte sa na zem." povedal a uškrnul sa. "Dobre tak ja za tebou dojdem na hliadku." povedal som keď som už dojedol a odchádzal. Zašiel som do svojej kajuty a otvoril laptop. Zapol som si hru a sústredil som sa na hranie tak že keď mi zapípala vysielačka nadskočil som tak že som sa buchol o vrch kajuty. Na vysielačke som stlačil tlačítko PRÍJEM "No kde si ?" zavrčal z vysielačky Mike. "Sorry, už idem." povedal som a vybehol po schodoch do veže. "Konečne si tu. Vieš aká tu bola nuda? Skoro som zaspal a komu sa chce za trest čistiť sprchy?" privítal ma Mike. Totiž keď zaspíte na hliadke musíte čistiť sprchy a kapitánov neznesiteľný syn na ktorého to samozrejme neplatí sa vám vysmieva. "Dobre, dobre, už som tu. Poď si pozrieť film." povedal som a zapojil do jeho laptopu svoje USB-čko. "Čo pozeráme?" opýtal sa. "Docela dobrý film, videl som ho ráno." povedal som a zapol ho. ............................................................................................................................................ Keď sme skončili pozrel som na hodinky a povedal "Do kelu! Mal som už 12 minút byť na hodine v dielni. Maj sa!" zbehol som som po schodoch dole do dielne a James ma privítal dosť nepríjemne. Daľšie dve hodiny som strávil tým že mi vysvetľoval ako vyrobiť bombu zo spreja. Podarilo sa mi ho naštvať iba raz ale už ráno som naštval Toma tak mám za dnešok o bod viac od Mika. Ešte dva a budeme tento mesiac na rovnako. Mieril som do svojej kajuty ale po ceste som stretol Krolínu "Ahoj." povedala a milo sa na mňa usmiala. "No, ehm ahoj..." povedal som nervózne. Usmiala sa znova a povedala "Tak sa maj." a urobila pár krokov smerom preč. "Ehm... počkaj." povedal som ale keď sa otočila očervenel som a nevedel zo seba dostať ani slovo. "Áno?" povedala po chvíli trápneho ticha. Do kelu mal som držať hubu. Nakoniec som zo seba dokázal dostať trochu trhané "Vieš že zajtra dojdeme do mesta?" "Áno, viem." Povedala a stále sa na mňa usmievala a to ma znervózňovalo.Zrazu som nevedel čo ďalej povedať. "Noo... čo budeš robiť ty ? Ja budem na prieskume zo štvorkolkou a potom nosiť veci do skladu." povedal som. Dokelu to si nemohol povedať niečo lepšie? Znovu sa tak žiarivo usmiala a povedala "Ja budem vonku pomáhať z ošetrovaním ľudí. "Tak... ahoj." povedal som a takmer sa rozbehol do svojej izby. Do kelu toto bol strašný trapas. V izbe som si zamkol, pustil si počítač a zo skrinky si vytiahol chipsy a plechovku. Začína sa maratón filmov zo Steavnom Segalom. Zajtra dorazíme do mesta. Netušil som aká dôležitá vec sa tam stane.