Keď ružové ranné zore túžobne oblizujú strechy budov, deťom žiaria oči pri pohľade na drevené hračky, keď v izbe visia voňavé kolieska sušených pomarančov, keď voda v Dunaji tuhne a všetci si nasadia červené klaunovské nosy, keď včerajšie slzy odtečú, keď ma prečíta päť stálych čitateľov, keď každý má svoje meno a písmená vytekajú spod prstov, viem, že je dobre.

Keď po ublížení príde odpustenie, jar sfarebnie a pohľady znežnejú, keď cestovatelia nachvíľu zastanú, nohy sa prezlečú do tenisiek a niekto vyriekne splniteľné prianie, viem, že bude dobre.