Sťahovanie – zažila som ho s rodičmi niekoľkokrát a priznám sa, viac ma netešilo, ako potešilo. Zrazu bolo všetko ináč – nové prostredie, iní kamaráti, iná škola. Bolo treba si privykať. Vzdať sa toho, na čo som bola zvyknutá a prispôsobiť sa všeličomu novému.

            Vždy až neskôr prišlo na maminkine slová, že si privyknem a objavím výhody nového prostredia. Ale... nejaká časť mojich koreňov tuším nikdy celkom neprivykla.

            V dospelosti boli aj príjemné sťahovačky, ktoré som sama chcela a už dopredu som vedela o ich výhodách. Ale aj tak to potrebovalo privykanie – zmenu stereotypov, zblíženie sa s novým prostredím.

            Pozorujem, nie prežívam zmeny, ktoré sa udiali aj dejú na blogu a mám asociáciu sťahovania. A presne tie isté pocity – akejsi neurčitosti – straty toho pevného, zabehaného a opatrné zbližovanie sa s novými podmienkami. Viem, že časom privyknem a privyknú aj iní, ale tie moje korene... čo už s nimi?

            Nové technológie majú svoju vlastnú dynamiku, neostáva nič iné, iba ich rešpektovať, spoznávať ich výhody, ale na druhej strane rešpektovať aj svoje možnosti, svoje vnútorné ja. Napríklad aj svoje tempo „oťukávania“, čo mi vlastne vyhovuje.

            Viem, bude trvať viacero dní, pokým si nájdem, vyšliapem chodníčky na blogy, ktoré rada čítam a platí to aj opačne – pokým ma nájdu tí, ktorí sa zvykli zastaviť pri mojich písmenkách. „Ale veď nehorí!“ – povedal by mi môj otecko, ktorý ma neraz takto upokojoval, keď som si z niečoho „robila zbytočné nervy“. Naozaj – nehorí!!!

Virtuál –

Liek na samotu

Lákavé cesty neznáme

aj biele míľniky v hmle...

Občas vatra,

kde sa pútnik ohreje,

popočúva príbehy

ako z tisíc a jednej noci -

kým sa zase stratí v tme.

A ešte návraty

do známych miest

Výdych úľavy!

A opäť púť

po spleti živých ciest –

Svet reality,

prísny, trvalý...