Už naňho nemyslím. Teda, bolesť a spomienky, to všetko zlé je stále pri mne, ale žijem bez neho a bez toho, aby som stále na to všetko myslela. Myseľ mi zamestnávajú klasické problémy mladého človeka, akurát s tým, že mi to dodalo odvahu. Odvahu robiť veci, ktoré som sa predtým bála urobiť, som odvážnejšia, zhovorčivejšia. Dala som sa tetovať a chcela by som odísť do zahraničia. Aj napriek tomu, že v poslednom čase si zo mňa niekto asi robí srandu, pretože skoro každý deň vidím jedného člena jeho rodiny alebo jeho známeho. A vlastne v tom okamihu padám znova a znova na dno. Nedokážem kráčať so vzpriamenou hlavou oproti a pozdraviť sa, radšej sa schovám. Je mi to ľúto, že konám takto úboho, pretože som si tisíc krát predstavovala, že sa to stane a že by som sa chcela s nimi rozprávať, ale keď ich vidím, vyschne mi v krku a celá sa trasiem, takže jediné čoho by boli svedkami by bolo moje zrútenie. Najprv ma to zamrzí a potom si nakoniec uvedomím, že už je to aj tak všetko jedno, veď už nepatria do môjho života a idem ďalej, veď ja už nemám čo stratiť. A v poslednom čase mi myseľ zamestnáva jeden chlap a pritom sa ho ani nesnažím zbaliť, pretože na to nemám odvahu, ale vyhľadávam ho a nemôžem si pomôcť, veľmi chcem, aby patril do môjho života. Ale vyzerá to tak, že sa to nestane, pretože po toľkých týždňoch netuším ani ako sa volá a to ma privádza zase len k nešťastným myšlienkam, že som smutná ešte aj z toho. A tak mám stále silnejší pocit, že život ma chce len trápiť a v posledných dňoch skúša koľko vydržím. Neviem čo mám robiť, potrebujem zmenu, odísť preč, spoznať viac ľudí a konečne takých, ktorí mi budú najbližšie. Šľak ma trafí, už nevládzem.