Keď sa päť rodín, v celkovom počte 18 ľudí dohodne, že idú na týždňovú lyžovačku do Álp a tesne pred odchodom sa zistí, že jedno, už zaplatené, miesto ostane nevyužité, nezostáva vám nič iné ako dokompletizovať rodinu, hoci lyžiarsky výstroj nemáte. Ešte šťastie, že vlastníte aspoň snežnice.

Lyžiarske stredisko Marilleva je ideálne situované. Priamo nad ním je dostatok svahov všetkých stupňov obťažnosti a dá sa zájsť i na exkluzívnejšie svahy v Passo del Tonale, či na zjazdovky Svetového pohára v Madonne di Campiglio.

Pre snežničiara je situácia o čosi horšia. Niežeby nebolo kam ísť, ale pohybovať sa v zimných Alpách, v neznámych terénoch, v tých záľahách snehu sám – nie je práve najbezpečnejšie. Zvlášť, ak takmer nikde, kde som sa pohyboval, nebola ani najmenšia stopa po ľudskej prítomnosti. Na druhej strane panensky nepoškvrnené iskrivé plochy snehu sú nádhernou odmenou za trochu adrenalínu z odľahlosti a osamotenia.

Keďže som nechcel používať lanovky, pôvodný úmysel vystúpiť z Passo del Tonale, cez Passo del Paradiso značkovanou cestou č. 44 až k bivakovacej búde Amici della Montagna nachádzajúcej sa vo výške 3 166 m. n. m. nad západným presenským ľadovcom som vzdal. Za jeden deň by som to za týchto podmienok nestihol.

horská skupina Adamello

Zvolil som cieľ na opačnej strane cesty pretínajúcej Passo del Tonale. Tam je síce nasekaná zjazdovka vedľa zjazdovky, ale ak sa odveziete z tohoto lyžiarského strediska asi kilometer smerom na Ponte di Legno a vystúpite v lokalite zvanej Cantoniera, máte pred sebou krásnu túru na vrchol Cima Bleis (2 628 m. n. m.) počas, ktorej nestretnete ani nohu.

záverečný hrebienok a vrchol Cima Bleis (2 628 m. n. m. ) 

Neznačkovaná cesta vedie korytom bystriny Rio Vallazza. Prvých cca 300 výškových metrov síce kľučkujete raz po jednej, raz po druhej strane potoka, ale ruch zjazdoviek je ďaleko. Stopy v hlbokom snehu prezrádzajú, že sa tu v minulých dňoch predsa len ktosi spúšťal na lyžiach. Po vystúpaní nad pásmo lesa sa pred vami roztvorí šíra planina, nad ktorou dominuje skalný masív Monte Serodine (2 534 m. n. m.)

koryto bystriny Rio Vallazza, v pozadí Gruppa Adamello

vynára sa skalný masív Monte Serodine (2 534 m. n. m.)

Monte Serodine (2 534 m. n. m.)

Po polhodine stúpania dorazíte k Malga Serodine di fuori. Je to starý opustený salaš. Okná má povytĺkané, dvere netesnia, v miestnostiach sa vŕši nafúkaný sneh a na povale zostalo len pružinové torzo z dvoch postelí. V čase núdze najvyššej by sa však obydlie dalo použiť ako núdzový bivak.

salaš Malga Serodine di fuori, v pozadí Monte Serodine.

snežnice dostali oddych

Po krátkom odpočinku a vyhrievaní sa na slnku pokračujem nahor. Na okamih sa priblížim k zjazdovke, ale hneď sa od nej aj odpútam doľava a stúpam po vrcholovom hrebeni na Cima Bleis. Netrvá to dlho a skalný masív Monte Serodine je podo mnou a ja stojím na vrchole. Pohľad južným smerom poskytuje výhľad na impozantné horské skupiny Presanella a Adamello. Severovýchodným smerom sa rozprestiera Monte Tonale occidentale. Kľukaté stopy lyží v jeho bielej stene svedčia o tom, že je vyhľadávaným terénom pre skialpinistov. Aj trasa, ktorú som dnes prešiel, je pre nich vhodným terénom, i keď spodná časť popri koryte potoka už vyžaduje väčšie sústredenie a poskytuje menej pôžitku z jazdy.

Gruppo Adamello

v pozadí Gruppo Adamello

pohľad na horskú skupinu Presanella, pôvodne zamýšľaný cieľ túry.

v popredí (a podo mnou) Monte Serodine, v pozadí skupina Presanella

v popredí (a podo mnou) Monte Serodine, v pozadí skupina Presanella

Monte Tonale occidentale

Monte Tonale occidentale

posledné lúče slnka na vrcholovom hrebienku Cima Bleis (mrznem a vyčkávam na večerné fotografie)

večerné impresie 1,2,3,4,5...

Do civilizácie už zbieham radšej po zjazdovke, šoféri ratrakov na mňa taliansky pokrikujú. Asi aby som si dával pozor na vlečné lano...

svetlomety ratraku viditeľné aj na strmom protiľahlom svahu Passo del Paradiso (pretože v Taliansku sa svahy poctivo ratrakujú!)