Nie som dokonalá!
Viem zdvihnúť len jedno obočie a roztiahnuť prsty len na ľavom chodidle. Neviem pískať a hanbím sa nosiť plavky. Hanbím sa za svoje boky a za svoje kolená.
Ráno som strapatá, bledá a často rozmazaná, lebo som sa zase raz poriadne neodmaľovala. Druhá možnosť je, že sa nečešem a nemaľujem 4-5 dní (skúškové, rozchod a tak). Jediné,do čoho sa donútim, je sprcha, aby sa ku mne pritúlila aspoň mačka. Áno, správne. Od Monicy Bellucci je to vzdialené ešte viac,ako inokedy.
Najradšej nosím tepláky a dlhé tričká bez výstrihov. Chcela som začať nosiť aj gumáky, také tie pravé,so slamou. Nech som už ozaj vidlák,ale nemajú moje číslo. Mať nohu č.36/37 nie je veľmi výhra v drsnom svete poľnohospodárov, roľníkov a dojných kráv. Nie, v tomto nie je žiadna irónia,som z dediny.
Občas je mi jedno, kedy niečo zjem. Aj to, kedy na druhých vrčím. A to mi je jedno dosť často. Nemám najdokonalejšiu povahu, vzhľad ani vkus, nemám dokonalú rodinu, priateľov,ani postavu. Nemám neochvejné sebavedomie, ani bezmedzné vedomosti. Nemám vplyvné kontakty, ani prácu snov (zatiaľ) a ani ten chrup už nie je, čo býval.
Ale viete čo? Mám svoju hlavu,ktorú sa nebojím použiť. Mám svoj názor,ktorý viem vyjadriť. A mám ústa, aby som hovorila, nahnevala aj rozosmiala. A stále som dostala viac,ako iní a oveľa viac, ako som si mohla kedy zaslúžiť.