Keď som napísal článok Evanjelium smrti, bol som nesmierne prekvapený, koľkí mnohoroční kresťania s tým majú problém. Veľa som nad tým rozmýšľal. Ale Duch Boží mi ukazoval zas a znova, zo všetkých možných strán, koreň problému – my, ľudia sa taaaak milujeme...! Myslím samých seba, nie navzájom. ;)
Potešením mi boli srdcia tých, ktorí túžia vidieť iba Božiu Slávu. Srdcia ľudí, ktorí túžia, aby Ježiš Kristus bol zjavne zjavený celému svetu ako Pán, Spasiteľ a jediný Vodca a Zdroj života. Život sám.

Zrovna včera sme sa na skupinke rozprávali o Pánovom kríži. Kríž Ježiša Krista. Najväčšia udalosť celých dejín. Centrum vesmíru. Kde ho nájsť? Obzvlášť, keď si uvedomíme, že je dokonané.

Častokrát počujete kazateľov, ako hovoria: svoje hriechy potrebuješ doniesť k Pánovmu krížu. Alebo čítate v Písme: Krížom Ježiša Krista som ukrižovaný tomuto svetu a svet mne.

Kde môžete nájsť kríž Pána Ježiša? Kde potrebujete prísť, aby ste prišli ku krížu?

Mnohí kresťania hovoria: kríž je to, keď sa moja vôľa križuje s Božou, keď moje cesty sa križujú s Božími, a tam musím prijať Božiu vôľu. Včera mi Pán ukázal, aká je to sprofanovaná veta, a ako ľahko vďaka tejto vete, tým, že sa ju snažia naplniť, mnohí kresťania padajú do zákonníctva a nechápu, že toto je ovocie kríža, a nie kríž sám.

Boh nás nepovolal poznať Božiu vôľu. Povoláva nás k niečomu oveľa väčšiemu. Naplniť Božiu vôľu má byť zaiste cieľom našich životov, ale v skutočnosti je to iba ovocie. Boh nás volá k niečomu väčšiemu, k niečomu hlbšiemu, k niečomu osobnejšiemu. Niečomu, čo je príčinou toho, že budeme chcieť plniť Božiu vôľu.

Ak sa človek snaží naplniť Božiu vôľu, plán, ktorý má s ním Boh, možno sa mu to aj podarí, a predsa ten človek môže minúť to hlavné.

Boh nás volá poznať Jeho srdce. Dotknúť sa Jeho srdca, splynúť s ním, cítiť, čo On cíti, vidieť, čo On vidí. Keď sa človek dotkne Božieho srdca, bude totálne premenený. Zlomí ho to. Uvidí, ako hlboko a ako dôkladne vníma veci Boh a uvidí absolútnu chudobu svojho srdca.

Božie slovo hovorí v Zjavení Jána, že Baránok Boží bol zabitý pred založením sveta. Kristov kríž je od večnosti. Kde?

V Božom srdci! Kríž je Boží charakter. Obetujúca sa láska. Boh je proste taký. Miluje, aj keď Ho to stojí všetko.

Ak sa chceš dotknúť Kristovho kríža, musíš sa dotknúť Božieho srdca. Nie rukami, ale srdcom.
Keď chceš prísť k Ježišovmu krížu, potrebuješ prísť k Jeho srdcu.

Už to, že Boh zostúpil z neba, bola obeť. Už to, že sa vzdal úcty a postavenia Kráľa, čo Mu náleží, bola obeť. Jeho charakter, Jeho prirodzenosť, Jeho neobmedzená láska Ho viedla až na kríž, kde svoje srdce vylial v plnosti. Kristov kríž, na ktorom zomrel, je hmotným naplnením toho, aký Boh je.

Keď chceš prísť ku krížu, potrebuješ prísť k Bohu. Nikde inde. Žiadne drevo, žiadna socha, žiadne snahy o dobré skutky. Jednoducho v stíšení a modlitbe skloniť svoje srdce a prosiť: Pane, prosím, nech sa Tvoje srdce dotkne môjho. Túžim byť Tebou zasiahnutý, túžim uvidieť Tvoj kríž – Tvoju lásku.

Keď sa Vás Boh dotkne svojím krížom, keď vás zlomí a vy uvidíte akí ste sebeckí, ako ste prahli po svojich predstavách ako naplniť Jeho vôľu, zrazu zistíte, že tá sprofanovaná veta o tom, ako sa kríž prejavuje v živote kresťana, totiž, keď sa križuje vaša vôľa s tou Jeho, je úplne o inom.

Keď spoznáte Božie srdce, na svoju vôľu ani už nepomyslíte.
Problémom väčšiny kresťanov je predčasný súd. Nielen nad inými ľuďmi, ale aj nad samými sebou. Myslia si, že keď nenesú skutky hodné chvály, nežijú správne, ba niektorí začnú pochybovať aj o tom, či vôbec sú spasení.

Lenže to všetko je iba ovocie, ktoré rastie svojím časom. Ak si zažil dotyk Boží, ak si sa dotkol Jeho srdca, ak si uvidel tú lásku, ktorá sa darúva a darúva a darúva a nič za to nepýta, buď si istý, že ovocie vyraší.

Ak stále hľadíš na seba ako veci nezvládaš, príď opäť k Nemu a dovoľ Mu, nech Ťa opäť objíme. Boh sa ťa nechce iba dotknúť, On ťa chce celého zatieniť. On ťa túži úplne pohltiť svojím srdcom, aby si sám sebe prestal vôbec existovať.
Ale my zväčša zatieňujeme kríž našimi predstavami. Zatieňujeme Božie srdce, aby sa nás nedotklo, aby nás nespálilo. Nechceme si pustiť to i ono, myslíme si, že ak by sme sa všetkého vzdali, nebudeme mať nič.
Áno, stratíme všetko! Ale Boh, ktorý je väčší ako všetko stvorenie, Boh, ktorý je väčší ako obloha od jednej strany k druhej, Boh, oproti ktorému sme ako zrnko piesku oproti slnku a ešte nekonečne menší, tento BOH SA NÁM CHCE PLNE DAROVAŤ!

ON JE MOJÍM DEDIČSTVOM! Nič iné nepotrebujem! Nič iné nechcem! Len poznať Jeho, zliať sa s Jeho srdcom, stratiť sa v Jeho láske, ktorá sa rozdáva, nech rozdá aj mňa! Nech tento Boh úplne zatieni mňa, moje srdce a môj život! Nech ja ani nie som, aby On svietil a zaskvel sa!

Niekto povedal, že kresťan má byť určitým spôsobom sebecký. Že si má nárokovať veci od Boha, má sa dožadovať požehnania, milosti, atď.atď.
Istú dobu som si myslel to isté. Lenže už si to nemyslím. Myslím, že to platí len po určitú hranicu. Do momentu, keď sa stretnete tvárou tvár s krížom Kristovým. Dovtedy, kým nedovolíme Bohu, aby nás priviedol úplne ku krížu, je naša viera, nech je ako Božia, len veľmi plytká, sebecká a požadovačná.
Keď sa stretnete s krížom v Božom srdci, prestanete si nárokovať na čokoľvek. Nebudete si nárokovať na úspech, na požehnanie hmotné či zdravotné, nebudete si nárokovať dokonca ani na obdarovanie, ani na to, aby ste duchovným zrakom videli pravdivo Boha, začnete túžiť po jednej jedinej veci:

Pane, zjav svoju slávu, svoju lásku, svoju milosť, zjav Seba, svoj kríž.

Nebudete si ani nárokovať dokonca ani na to, aby ste boli pri tom, aby si vás použil, aby to urobil skrze vás. Nemáte právo. Ak vám to Boh dá, budete Ho chváliť za nezaslúženú milosť.

Keď sa dotknete Kristovho kríža, „zašpiníte sa“. Obleje vás Kristova krv, ktorá je ako žeravina, páli a nedá sa umyť žiadnou vodou. Prepaľuje vaše srdce a vy vnímate ako vás zabíja. Bolestne vás spaľuje, všetko vaše, všetky vaše predstavy a snahy zrazu umierajú a vy stojíte pred Ním nahí a kričíte: Nemám nič, čo by som ti dal! Vezmi si všetko, aj tak ti to patrí! Aj môj život!

Všetko patrí Hospodinovi! Všetko!

Ani za jediný skutok v živote nám nenáleží chvála, ani za jedinú bolesť nám nenáleží súcit. Všetci sme odporní hriešnici, hnusné sebecké svine a to, že sa Boh sklonil k nám je nevysloviteľná milosť.
Zaslúžili sme si najvyšší trest a On nám nielen odpustil naše hriechy, ale odkryl nám svoje srdce. Čo je toto za lásku? Na to nemám slov, ktoré by to obsiahli.

Každý, kto si myslí, že čo i len zčasti zaslúži pochvalu za to, ako v nejakej drobnosti splnil Božiu vôľu, nepozná Božie srdce.

Môžeš poznať Božiu vôľu, ale nepoznať Jeho srdce. Môže vedieť čo urobiť, ale nerozumieť tomu, prečo to Boh chce. Môžeš poznať Boží plán, ale nepoznať Jeho lásku, radosť a žiaľ.

Opäť budem raz antiteologický a poviem tak metaforicky – Boh na tom kríži krváca dodnes. Ešte dnes Mu tečie život zo srdca, krv a slzy, keď vidí, ako mnohí ľudia umierajú bez Neho a odmietajúc Jeho lásku na kríži, vystavili sa trestu sami za svoju pýchu. Ak nekrváca tvoje srdce tak, ako Jeho, nepoznáš kríž.

Ak si myslíš, že Ježiš umrel na kríži preto, aby ťa zachránil, ešte príliš miluješ sám seba. Ježiš umrel za teba, aby ťa kúpil. Zaplatil za teba, aby si patril Jemu a nie sebe. Vlastní ťa, aby ťa poslal zachraňovať ďalších stratených, nie, aby si si ty hovel v pohodlí, že si v bezpečí. Si Jeho otrok.

Ak z toho nemáš radosť, neprenikol ťa ešte Jeho kríž a nerozumieš, že nemáš nárok na život. Ježiš neprišiel, aby si ty mal super fasa život, ale aby ťa prenikol Jeho kríž a ty si bol poslom, sluhom, ktorý ponúka život iným. Ak sa vytešuješ z toho, že ty máš večný život a nedrví ťa fakt, že tvoj sused, tvoj priateľ, tvoj kolega a mnohí iní okolo teba smerujú do večnej smrti, ešte ťa neprepichol Jeho kríž.

To, že Boh zjavuje svoju lásku k tebe, je len prvým krokom z toho, čo ti chce dať. Spasil ťa, dal ti večný život, to iste áno, ale toto je len semeno toho, čo má v tebe vyrásť. Semeno, ktoré potrebuješ vložiť do dobrej pôdy – do Jeho srdca – zrieknuť sa samého seba, aby si priniesol mnohú úrodu – aby boli zachránení mnohí iní.
Nie vytešovať sa ako nedospelé dieťa z toho, že Ježiš prišiel pre teba; ale zabudnúť, že vôbec si, aby si Jeho mohol doniesť iným. Kým si ty, nenesieš Jeho, ale seba.

Kým ťa neprenikne Jeho kríž, kríž, ktorý je večne v Jeho srdci, kým neuvidíš seba v Kristovi na tom kríži, budeš ako semeno, ktoré neodumrie, a neprinesie tak úrodu. Nemáš nič iné, čo by si Bohu mohol dať, iba seba.

Daj cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie – ty si Boží! Daj Mu seba bezo zbytku! Zlož svoj život do poslednej kvapky krvi do Jeho srdca. Dovoľ Mu, nech Jeho krížom ukrižuje teba samého tebe samému! Nielen hriechu!

Mám takú víziu... predstavujem si, že tie desaťtisíce znovuzrodených kresťanov, ktorí sú na Slovensku, nesedia na laviciach v zbore, ale kážu evanjelium Kristovho kríža. Predstavujem si kresťanov, ktorých cieľom ich kresťanského života nie sú nedeľné chvály v zbore a nehľadajú stále kazateľa, ktorý ich nasýti slovom ako nedospelé nedochôdčatá, ale oni sú tí, ktorí sýtia davy. Všetci do jedného.

Prečo sa to nedeje? Prečo sa tak úzkostlivo mnohí snažíme zapáčiť svetu a nechceme, aby nás mali za trafených? Nie je to vari tým, že ešte príliš žijeme sami sebe? Nie je to azda tým, že sme málo zasiahnutí krížom?

A ja sa z toho nevynechávam, ja som prvý, kto to potrebuje.