mená veru už ani nepoznám a tak sa preklikám poniektoými, ktoré dobre poznám... veru sa veľa z nás odmlčalo... ale nevadí... nostalgickou náladou sa prechádzam sem a tam a čítam si svoje staré "veľdiela"... a veru... neverili by ste, ale kto ma pozná, ten by aj uveril... po lícach mi začali tiecť slzy... nie jedna, nie ani tri... padali jedna za druhou ako hrach, vlhké mi dopadali na chrbát ruky a ja som sa nestíhala diviť...

ešte som sa na chvíľu chcela zastaviť, ale už to nešlo... stlačila som ten krížik a slzy sa rinuli ďalej po tvári... bolestne si dláždili cestičku k perám a odtiaľ znova a zas kvap kvap na ruku...

jazykom som zacítila tú slanú príchuť bolesti... neviem prečo sú slzy slané, mali by byť tak podľa obsahu... trpké od sklamania a bolesti snáď, alebo sladké ako smiech jarných večerov... ani neviem

čo tým chcem povedať...? ťažko sa mi sem vracia... tu sa začalo niečo, čo sa už dávno skončilo... moje srdce pod tou ťarchou nevládze načerpať krv a vypudiť ju do tela...

no a čo? tak mi je smutno... vám sa nestáva?