Kráčal som po pekelnom piesku na nekončiacej púšti. Sužoval ma smäd. Teplo. Sucho v ústach.

Soľ na pokožke. Soľ nad zlato.

Kráčal som však ďalej, neviem kam. Neuveriteľné množstvá zrniečok piesku, zato však žiadna oáza.

Teraz keď sa dozadu obzriem, neviem, či to bola fotomorgána, alebo skutočná realita a možno aj

reálna skutočnosť. Jedno je isté, vrylo sa mi to do hlavy, predovšetkým do srdca.

Na pláňach piesku som zazrel neveľky predmet. Malý Kamienok. Väčší však ako okolité zrniečka piesku.

Vo svojom ľudskom hneve na moje položenie som doň chcel zo zúrivosti kopnúť.

Už-už som chcel.

Začul som však tichý, avšak na smutnej púšti prenikavý hlások.

"Sám vieš, že to nechceš urobiť." ozvalo sa zdola veľmi isto

"Vieš, že sa Ti veľmi neuľaví, iba čo Ťa rozbolí noha." pokračoval Kamienok.

Mal bolestivú pravdu, nezačne pršať, ani nevyrastie nová životodárna oáza.

Len by som si narazil prsty na nohe a vyčerpal by som sa, zbytočne. Preto som si kľakol na pieskový koberec vzal jemne horúci kamienok do ruky.

"Ďakujem" povedal Kamienok

"Začo?" nechápal som.

"Piesok je od Slnka horúci, no Tvoje ruky príjemne chladia. Dovoľ mi s Tebou putovať a nájsť vodu. Prosim, lebo zomriem." Moje ruky určite neboli v takom teple studené, vzácna relativita.

"To ja Ti ďakujem, za to, že si mi otvoril oči."

"Táto horúčava by rozhnevala aj Anjela." v hlase mu bolo počuť šibalský smiech.

Bol veľmi horúci, isté je, že ma nechladil. Bol som rád, že sa uľavilo Jemu. Cítil som sa ako Jeho dlžník. Nerozumel som ako môže Kamienok zomrieť. Nesmierne ma potešil, že chcel so mnou putovať. Po chvíli prestal hovoriť. Mal som pocit, že zaspal. Nebol som už však sám! Počul som ako pomaly dýchal.

Určite nezomrel. Ale ako by Kamienok mohol? 

Začínalo sa stmievať, až nastala noc. A uvideli sme svetlo ďalšieho dňa.

Po namáhavých krokoch sme našli oázu. Životodárnu, vracajúca, bez pohybu. Z dna ľudských síl som došiel k jazierku.

Padol som na kolená, čo najbližšie k vode, ale dávajúc pozor na Kamienok.

"Ďakujem ti priateľ" povedal Kamienok, podivne unavene. Prekvapilo ma to, ako stratil energiu.

Zvlhli mi oči, vybehla slza a padla rovno na Kamienok. Uľavene si vydýchol.

"Konečne voda, aká osviežujúca. Zrodená z bolesti života. Ďakujem." dopovedal Kamienok.

Držal som ho stále prstami obidvoch rúk, po chvíľke sa mi zmenil na jemný piesok. Presypal sa mi medzi prsty, rovno do vody. Elegantne a pôvabne až na samé dno oázy.