Slovenský folklór má dva stabilné prvky. Vynášanie Moreny a odvolávanie Mikloša. Pri vynášaní Moreny sa dievčatá a mládenci v krojoch blížia k rieke, zapália Morenu (je to atrapa) a hodia do vody. Pri odvolávaní Mikloša sa dievčatá a mládenci v civile zídu v parlamente, zopár hodín predstierajú prudký politický súboj, pri ktorom pravda je, pochopiteľne, na oboch stranách, aby napokon Mikloš zostal tam, kde je. Kto by sa opýtal, načo je to všetko dobré, nedostane odpoveď. Ja odpoveď mám. Je to folklór. Keď ide o folklór, netreba klásť večné otázky. Folklór je prejavom ľudových zvykov. Je to tradícia. A tradícii nekladieme otázku, načo je dobrá. Tradíciu si vážime a buď ju rozvíjame, alebo aspoň uchovávame. Je to náš poklad, zdroj a inšpirácia. Preto si myslím, že by nebolo od veci, keby sa Slovenský ľudový umelecký kolektív, ktorý je zjavne v kríze, chopil tejto témy a z odvolávania Mikloša urobil celovečerný program. Ten by sa potom vysielal na STV namiesto priameho prenosu z parlamentu. Predpokladám, že v podaní SĽUKU-u by bol omnoho atraktívnejší a celkom iste kratší. Ibaže by sa našiel odvážlivec, novodobý Mináč, a skríkol by: "Dosť bolo folklóru!" Čertvie, kto by sa viac preľakol. SĽUK, alebo parlament?
        Keď sme už pri tradícii, máme šťastie, že sme nedovyvinutý a preto môžeme byť priamymi účastníkmi jej vzniku. Napríklad jazz. Náročky to píšem takto, pretože fonetická verzia mi nevonia. Džez? Tak potom Džordž Bernard Šó. Jazz je vyslovene menšinový žáner. Nie preto, že ho vytvorila černošská menšina v USA, ale preto, že v obľúbenosti nemôže tromfnúť populárnu hudbu, resp. (aby som sa blysol) mainstream. Vraví sa, že jazz je svetonázor, spôsob existencie a hneď treba dodať, že existencie nezávideniahodnej, najmä u nás, lebo z jazzu ešte nikto nezbohatol. A keby len to. Nikto sa ním ani veľmi nepreslávil. Šance jazzu u nás sú len o niečo väčšie ako šance liberalizmu a celoplošného abstinentstva. A napriek tomu sa nájdu takí, čo ním žijú. Viacej ním ako z neho. Vytrvalci. Bežci na dlhé trate. Jedným z nich (koľko ich vlastne je?) je Peter Lipa. Keby bol Indiánom, volal by sa Ten, čo sa nedá odradiť. Pred rokmi som o ňom napísal toto (citujem sa): Stáli sme pred dávno opusteným Véčkom a spievali. Tak to má byť, keď sú dvaja Slováci nadránom trochu chytení. Lenže my sme spievali jazz. To bolo atypické pre nočnú Bratislavu. A spievali sme dlho, tak dlho, kým nám to nezatrhli. Keď som ráno vstal a pozrel sa do zrkadla, zdalo sa mi, že som černoch. Koniec citátu. Potom som Lipu istý čas prehováral, aby začal spievať jazz po slovensky. Povedal, že je to blbosť. Ja som povedal, že slovenčina si zaslúži preniknúť aj do tejto neprebádanej oblasti. Nám to urobí radosť a v New Orleanse sa to aj tak nedozvedia. Presvedčil som ho. Skúsil to a vydržal. Ako vždy. Nedávno sa mu splnil sen, ktorý sníval sedem rokov. Otvoril Jazz Club na Suchom mýte. Kto má výdrž, tomu je hej. Napokon, sám o tom spieva (citujem sa) : Ak mieniš dodržať správny smer / tak nemáš veľmi na výber / Tam skoč, tam kráčaj a tam bež!

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
-----------------------------------------------------------------