Zase som sa viezla v sanitke. Nič som nejedla, len jednu kávu ráno vypila. A spala. V troch paralelných duševných rovinách.
   
    Ráno som sa zobudila, prečítala pár blogov, vymyslela básničku,vypila kávu a aby som bola pekná, tak som si zafarbila vlasy. Keďže prešlo pol roka od môjho druhého anafylaktického zážitku, keď som si tiež farbila vlasy a okrem toho som sa natrela skvelým telovým mliekom na hĺbkovú obnovu buniek (celá, samozrejme) a potom som sa skoro zadusila,tak som si na to spomenula. A zobrala som si preventívne tabletku proti alergii, že čo keby náhodou :))
   
    Asi som si to tým privolala. Tou spomienkou.
    Takže som sa osprchovala, vysušila vlasy a sadla som si ku knihe. Variť som nemala v úmysle, nebolo komu. Chcela som ísť do mesta, kúpiť Miškovi mikinu na narodeniny. Zrazu ma začalo svrbieť v lakťových jamkách a na nohách. Spozornela som. potom mi stŕpol jazyk. Nie opuchol, ale stŕpol a tŕpol stále viac. Tak som zahrešila a zjedla som všetky tabletky z pohotovostného balíčka. S tým, že možno prirýchlo, ale čo keď.
   
    Zavolala som pani doktorke že čo mám ďalej robiť. Povedala, že by to malo byť v poriadku, len, že keď večer mi prestanú tabletky účinkovať, mám si zobrať ešte jednu. A keby niečo vážnejšie, mám hneď volať sanitku. Povedala som, že fajn, že už by mi malo byť dobre.
   
    Haha. Len čo som zložila telefón,pocítila som ako sa mi rýchlo začína sťahovať hrtan. Samozrejme, s takýmito stavmi nastupuje panika. Ako prirodzený vedľajší produkt. Trasú sa vám ruky a bojíte sa. Ale hlavne sa vám trasú ruky.
Neovládateľne.
   
    Nič iné mi neostávalo ako si pichnúť tú injekciu Epipenu, ktorú som si predtým nepichla, lebo že načo. Normálne som si ju bodla do stehna. Sranda. A zavolala som si sanitku.
    Musím ich pochváliť, lebo prišli hneď. Dostala som ešte infúziu a odviezli ma do nemocnice.
    Tam napísali správu, odmerali mi tlak a poslali ma domov.
    Keby sa niekto pýtal, tak hydrokortizón mi nikto nepichol. Neviem prečo. Ani teraz, ani minule. A to sa má. Proti alergickému šoku.
   
    Doma som spala.
   
    Alebo sa aspoň snažila. Keď som prepadla do takej tej spavej hladiny, tak mnou prebehla opačná vlna. Takže som sa zobudila. A tak stále dookola.
Nakoniec som vstala a išla som do obchodu, kúpiť jedlo. Uvarila som začiatok a Miško dovaril koniec. Zase som spala.
Večer, keď sa vrátil otec mojich detí, tak sa ma snažil opäť zobudiť, ale len na chvíľku, potom to vzdal.
   
    No a vtedy som si to uvedomila. Že to sú vlastne drogy.
   
    Že moje telo sa roztrojilo. Vlastne nie telo, vedomie.
   
    Jedno ja len tak ležalo a nevedelo sa pohnúť, lepšie povedané nechcelo sa mu, alebo tým receptorom, čo majú hýbať rukami a nohami sa nechcelo pohnúť, druhé ja bolo v hladine, kde cez neho chodili vlny napätia, ako keď ste v hladine alfa, a tretie ja si to uvedomovalo a chcelo aby som sa zobudila, alebo vstala, proste, aby som vykonávala nejakú činnosť.
   
    Potom som normálne zaspala a už je ráno. :)
    A nebola som v práci. Včera. Zjedla som len jeden rohlík, aj to so strachom. A čo je zlé, vypila som len asi dve deci vody, namiesto toho, aby som si preplachovala telo, nech sa zbaví jedov.
    Prečo sa mi to robí? Už tri krát. Po pol roku.

pekný deň :)