Návod na zmenu  1.

Sedím a myslím na to, akí sme my ľudia čudné stvorenia. Neustále niečo chceme a pomáhame v rámci evolúcie meniť  svet. Často je to však tak, že tie revolučné zmeny nám niekto už hotové predloží a my sa učíme prispôsobiť sa im. Menia sa technológie, mení sa svet. No aj vedľa toho najkrajšieho a najvyspelejšieho  existuje kontrast. Úbohosť, chudoba. Vždy to tak bolo a aj bude. Svet je duálny a aj  podstata  ľudského života je duálna.  Aj našich mysliach je to ako  na bojisku. Jednu chvíľu cítime, že svet je gombička a máme chuť celý ho objať a o chvíľu sa divíme, že by sme chceli zaliezť do kúta . Nevieme, prečo to nemôže byť bez negatívnych emócií, len tak normálne. Ale v duši to vieme. Svet by sa stal nudný, nemalo by nás čo vyburcovať, lebo by sme aj my sami zleniveli. Lenže keď  už  dlhšiu dobu pestujeme zónu  nepohody, ozve sa v nás vnútorný alarm. Hľadáme riešenia ako z nej vyliezť von.

Je dobré vedieť, ako funguje myseľ  a nájsť inšpiráciu, ktorá nás  krásne pohladí. Je dobré z času načas sa vyburcovať k zmene, ktorú propagujú tí, ktorí zmenou prešli.

Tí šikovní,ktorým sa zmena podarí, sa nám javia ako hviezdy, len my sami sa pri nich akosi strácame. Odlesk úspechu tých šikovných sa na nás nalepí na chvíľočku, potom sa začne pomaly zanášať a slabnúť. Jeden pekný deň si uvedomíme, že  nič zázračného sa nekoná. A pred pár dňami to bolo úplne super a mali sme takú skvelú energiu...

Skutočnosť nás znovu donúti uvedomiť si, že je opäť deň bez očakávanej zmeny. Fanfáry sa nekonajú a my sme tam, kde sme boli, len sklamanie zo seba sa zväčšilo.

 On to vie a ja nie, je niečím iný ako ja?  Čo u neho spôsobilo,  že to dokázal a ja nie?

Čím je výnimočnejší? Tak ja som v niečom asi výnimočne nemožná?

Dívam sa späť na to, ako som ja dosiahla niektoré zmeny v živote. Boli to vždy z môjho pohľadu obrovské veci, ktoré som v danej chvíli nedokázala riešiť. Až postupom času som pochopila múdrosť tých nekonečných návodov , techník a ciest k zmene.

a)      Problém bol pre mňa obrovský a mal obrovské množstvo napätia. Najprv ho bolo treba zmenšiť, čiže uvoľniť emócie.

b)      Znížením emócií  sa stratili negatívne myšlienky a nastal stav pokoja a prijatia.

c)       Dostala som sa do bodu nula. Nula, v ktorom môžem tvoriť to, čo si vedome želám a chcem. Je to bod, v ktorom začína tvorba zázrakov. Nestačí iba prijať, prestať bojovať. Ak chcem viac, najprv som sa musela do tohoto stavu dostať a prijať to, čo odmietam, čoho sa obávam, s čím bojujem v nevedomej mysli.

d)      Stav prijímam môže trvať iba chvíľu ale aj celý život. Môžeme v ňom dočasne žiť, aby sme si uvedomovali rozdiel, keď sme bojovali a novým pocitom akceptácie. No môžeme v ňom aj  hybernovať  a zase iba čakať s myšlienkou neriešim, je to tak.

e)      Je pravda, že bez prijatia postup vpred nie je. Ak prekonáme prijatie a pocítime ochotu ísť ďalej, môže nastúpiť tá najťažšia fáza pre zmenu. Najťažšia v tom, že pokiaľ SAMI NEODHALÍME, ako  myslíme v našom intímnom svete, kvôli ktorému neviem problém riešiť, tak sa nič nezmení.  Či je to vzťah s partnerom alebo chudnutie, je to jedno. Ak mám problém s partnerom, nemám problém s ním, ale so sebou. A tak isto to je aj s chudnutím. Vždy je to len  výsostne o mne.  Ako teda odhaliť, ako myslím vo svojom intímnom svete?

f)       Predstavte  si troch ľudí. Jeden má problém  presadiť sa s novým nápadom a úspešne zarábať, druhý má nabúrané vzťahy  a tretí chce schudnúť. Všetci  úspešne absolvovali kurz  v príslušnej oblasti a všetci kričia „ja vieeeem“.  Teórie  habadej a skutek utek. Robia stále tie isté chyby, aj keď sa naučené princípy snažili uplatniť v praxi.

Hlava hovorí áno, prijal som to, už nebojujem, aj viem, čo mám urobiť, už mi nič nehovor, všetci ste múdri ako rádio.  Kde je teda problém? Je tam, vo vnútri. Nie je to v podstate problém, iba neobjavená časť našej bytosti.  A táto časť v nás je tiež obrovská, pretože nás pevne drží v našich myšlienkach a návykoch možno celý život. Tento náš vnútorný svet je potrebné pred svojím vnútorným zrakom premietnuť.

 Môže to vyzerať napríklad tak, že ten, čo má problém vo vzťahu zistí, že nevie komunikovať  s partnerom, pretože sa mu hanbí úprimne sa mu otvoriť a povedať mu veci, ktorými by ho zranil. A tak zraňuje radšej nevedome seba. Načo do toho rýpať, stratil by kopu výhod, ktoré má aj v týchto nevýhodách. Odkladá to a zistí, že už si zvykol byť v nepohode. Hovorí si prijal som to a zabúda, že úprimnosť sa odložila. Nedokáže odhaliť donaha svoju dušu pred  partnerom, lebo si myslí, že klesne v jeho očiach ešte viac. Bojí sa tej mašinérie, ktorá by nastala a prevrátila jeho  už teraz nabúraný život. Čo teda chýba? ODVAHA  A NEDÔVERA V SEBA!

Ten, ktorý chce uspieť a nedarí sa mu vie, aké kroky treba urobiť, aby úspech prišiel. Má to pekne nalinajkované v zošite z kurzu. Aj to robí, no úspech je v nedohľadne. Sedí a tápe. ČO mu chýba? ODVAHA BYŤ ÚSPEŠNÝ A NEDÔVERA V SEBA.

A čo tá tretia osoba, ktorá nevie schudnúť? Tiež sedí a hovorí viem, čo treba, len prax je iná... chýba to isté ako v tých dvoch prípadoch? ČO je tu spoločným menovateľom?

Pokračovanie sa pripravuje.