O čo menej o nich vieme, o to viac si navymýšľame. To je v kocke posolstvo piateho dielu nemeckého seriálu Legendy z histórie Zničte Kartágo! venovaného Feničanom a Kartáginskej ríši. Nezachytila som nástup, náhodne som vhupla do vysielania STV po prvej tretine. Neviem, čo odznelo v úvode o obyvateľoch bohatých levantských miest ako Súr, Biblos a Sidon - autoroch hláskového písma, ktorým opelili Európu, veľkolepej civilizácii s históriou siahajúcou do hĺbky troch tisícročí pred našim letopočtom, ktorá okolo roku 1100 sformovala politicky silnú kultúru. Ale to, čo nasledovalo v tzv. dokumente o stredomorskej Kartáginskej ríši  - fenickej extenzii v Stredomorí, bolo fascinujúce. A poučné.

Leitmotívom bolo údajné náboženské barbarstvo Kartágincov. Boli síce skvelí ... obchodníci, námorníci, remeselníci, blabla (podľa všetkého aj literáti, hoci ich krehké papyry sa rozpadli alebo boli zničené, ale samotná existencia hláskového písma napovedá veľa) ... ale prinášali ľudské obete. Wow! V pravidelných intervaloch sa v dokumente zjavovala démonická socha údajného kartáginského božstva, ktoré malo pred sebou korýtko s ohňom, kam - ochbožezavaruj! - hádzali ako obeť deti. Nie nejaké čertsvo narodené, ale bytosti, ktoré už vnímajú! Dvojročné. Ako vraj zistili vedci z popola. Tento silný archetyp spaľovania obetí sa potom prelínal dejom ad nauseam až do konca filmu. Síce nenápadne odznelo, že stopercentne isté to nie je, ale obsedantný obraz strašného božstva slovo prevalcoval.

A potom to prišlo. Na plnú hubu. Vyjadrenie, že vzhľadom na ich náboženské rituály boli Kartágini ... no čo asi? No predsa barbari. Ani demokraciu nemali. Na rozdiel od neskorších antických Grékov, napríklad. S ich 95 percentami ľudí bez práva voľby a päťdesiatimi percentami otrokov.

Nevieme síce o Kartágincoch prakticky nič, lebo civilizovaní nebarbari, ktorí vpadli na územie Kartáginskej ríše, kartáginskú kultúru úplne vyplienili a zničili, ale to tvorcom dokumentu nebránilo vyrieknuť nad nebohými Kartágincami definitívny ortieľ. Barbari. A odkiaľže čerpali pikantné infošky o kartáginskom barbarstve? Také vierohodné a plastické, ako keby ich US mariňáci čerstvo výžmýkali z nejakého Féničana v Abú Graib alebo Guantanáme? Predsa zo záznamov kartáginských nepriateľov. Záruka objektivity jak sviň´. S takýmto prístupom budúci historici vyhlásia na základe záznamov víťazov husajnovský Irak za najozbrojenejšiu ríšu začiatku 21. storočia s arzenálom ZHN schopným zničiť do hodiny sakumpak celý svet.

Vzhľadom na posolstvo filmu sa dá povedať jedno: tento typ dokumentov infikuje ľudí rasizmom, iracionálnou xenofóbiou. A tiež odporom k minulosti, hnusom z histórie, neschopnosťou vnímať kontinuitu. A keby len dokumenty. Celý spôsob výučby histórie na školách vyrába ľudí zbavených nezaujatého pohľadu na históriu sveta, v ktorom žijú. Ale to si nechám ako skvelú pointu na záver.         

Aj iné ako pľuvanec na kartáginských infanticídnych barbarov bolo interesantné. Film (nepriamo, nechtiac) ukázal, ako Kartáginská i Rímska ríša rokmi pozvoľna rástli a zahusťovali sa, až odrazu ťuk - došlo k zrážke záujmov. Po dvoch vlnách púnskej vojny zostala bývalá veľkolepá Kartáginská ríša len malým fliačikom zeme s Kartágom ako centrom. A ešte aj túto bezmocnú oblasť museli Rimania rozdupať, rozfašírovať treťou vlnou vojny. Dokument bol, samozrejme, na strane "našich". Rimanov.

Nič však nie je večné a vieme, ako skončila aj slávna Rímska ríša.

Kartágo. Foto: Ivan (2006)

Neviem, čo viedlo prekladateľov tohto dielu seriálu prevziať nemecký úzus, ale celý dokument sa len tak hemžil vyjadreniami pred Kristom a po Kristovi. U nás ich síce nahrádza kulantné pred naším letopočtom a nášho letopočtu, ale v zásade je to to isté. Ostrá deliaca čiara. Iste, je to len formálna záležitosť, ale vytvára už od školských lavíc hranicu medzi akýmisi dobami temnými, dávno minulými - a obdobím naším, začínajúcim sa údajným narodením Krista. O čo menej škody by napáchalo vo vnímaní histórie delenie na vek historický, ktorý sa začína objavom a používaním písma umožňujúceho zaznamenávať tok udalostí a na vek predhistorický, o ktorom by už deti vedeli, že o ňom kvôli neexistujúcim záznamom nevieme prakticky nič. 

Toto delenie by jednak ukázalo krátkosť našej ako-tak doloženej histórie nepresahujúcej päť tisíc rokov, jednak by výraznejšie vynikla katastrofa, ktorou boli požiare (zrejme nebol len jeden) Alexandrijskej knižnice. Tejto pokladnice pamäti. Je totiž pravdepodobné - teda prinajmenšom sa to nedá vylúčiť - že predantické civilizácie boli natoľko vyspelé, že pred nimi padali do prachu aj úžasní antickí Gréci.

Ale nie. Ochota k zmene nie je. Zostáva pr. Kr. a po Kr., Kartáginci boli barbari a história nie je zdrojom poučenia. Len povedačkami o cudzích primitívoch.    

(Mapa prevzatá z Der grosse Atlas WELTGESCHICHTE, Orbis Verlag)