Byť príslušníkom menšiny nie je bohviečo. Všetci sa na vás usmievajú, ale neusmievajú sa preto, že ste im sympatický, ale preto že ste menšina. A k tej sa patrí správať korektne. Sme predsa civilizovaný národ, skôr či neskôr sa budeme rozhodovať, či vstúpime do európskych štruktúr dobrovoľne, alebo ich necháme, aby nás k tomu prinútili. Ak by došlo k donucovaniu, nebudeme sa brániť. Ale predsa len, byť prinútený je lepší pocit, ako keď musíte prosíkať. Najlepšie by pravdaže bolo, keby nás prehovárali. Slováci, preboha, poďte už, nezdržujte, bez vás to nemá cenu. To by sa nám páčilo. A hneď na to by mali pozdvihnúť dôchodky.
        Vráťme sa k menšinám. Máme to šťastie, že hoci sme malý národ (v pomere k Rusom sme v podstate menšina), máme svoje vlastné menšiny. Tie sú ešte menšie ako my. Vyzerá to logicky, ale nie je to vždy tak. Napríklad, kedysi dávno, keď sa piesok lial a voda sypala, existovali u nás, milé deti, ľudia, ktorí sa volali komunisti. V pomere k obyvateľstvu ich bolo tak jeden k desiatim. Teda jeden komunista na desať obyvateľov. Boli vtedy vo výraznej menšine. Ale len teoreticky, milé deti. Prakticky boli vo väčšine. A to je práve to, čo sa vám, milé deti, tak ťažko vysvetľuje. Pretože ste tĺci a nechápete, že v živote je to inak ako v aritmetike.
        Prepáčte, nechal som sa uniesť spomienkami. Späť k menšinám v štandartných pomeroch. Menšina sa vyznačuje tým, že je ich menej ako nás. Takže sme v prevahe. Čiže, žiadne strachy. Prevalcovanie neprichádza do úvahy. Môžeme sa správať veľkoryso, občas aj gavaliersky. Žiada menšina vládne kreslo? Nič ľahšie. Sú k dispozícii dve najkľúčovejšie. Životné prostredie a ľudské práva. Ešte by sa hodil telocvik, ale ten vlastné ministerstvo nemá. Ruku na srdce - existujú rozhodujúcejšie rezorty ako príroda, humanita a telesná výchova? Sú vaše, menšiny! My si ponecháme tie nepodstatné. Hospodárstvo, financie, školstvo zdravotníctvo. Hoci... zdravotníctvo... keď sa to tak vezme... azda by sa dalo podsunúť menšine. Mnoho vecí by sa vyriešilo samo. Príslušníci väčšiny by prestali dôverovať lekárom, pretože sú riadení menšinou, obyvateľstvo by náhle vyzdravelo, náklady by s znížili... no... uvidíme. Dôležité je, aby menšina nedostala do rúk pohrebníctvo. To by tak bolo, aby menšina pochovávala väčšinu! To by sme neprežili.
        Predstavte si, že by u nás existovala menšina, ktorú by tvoril jeden človek. Napríklad. Moje osemdesiatšesťročná matka by si ma zavolala a povedala mi: Chlapče, čakala som, kým dospeješ, nestalo sa, nemôžem to ďalej tajiť. Si Indián. Akože, ozval by som sa. Veď na Slovensku Indiáni nie sú! Ani jeden, povedala by matka, okrem teba. Vysvitlo by, že v mladosti sa zaplietla s Čerokézom. Na ceste do Južnej Dakoty sa zastavil vo Zvolene. Nevedno prečo. Asi preto, že to bol významný železničný uzol a Indiáni radi prepadávali vlaky. Čo teraz? Bol by som zdesený, Indián?! Nestačí, že si všetci myslia, že som žid? Ale iste by netrvalo dlho a začal by som využívať svoje menšinové práva. Prišiel by som do parlamentu. Priatelia, som absolútna menšina. Žiadam, aby ste ma kooptovali bez volieb. Napokon, kto by ma volil? Vás teda nikto, to ste uhádli, povedal by poslanec Cuper. Bránim predsa svoje práva, namietal by som. Bol som za ostatnými menšinami a Indiána nikde nechcú. A čo Cigoši, prepáčte, Rómovia, opýtal by sa poslanec Móric. Tí mi neveria, myslia si, že som Róm a chcem sa vyťahovať. A tak by ma voľky-nevoľky kooptovali a už by ma odtiaľ nedostali, bez ohľadu na volebné výsledky. Indiánsku menšinu predsa v zjednotenej Európe potrebujeme ako soľ.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
------------------------------------------------------------------