Nechápala som iba jednej veci, prečo by chceli Erilinelis uniesť? A kto ju vlastne uniesol? Kde je teraz? Naozaj sa zlo hlási k moci? Čo všetko vie Grohan? Možno vie toho priveľa, ale ako vždy to drží v tajnosti.

     Sedeli sme tam asi dve minúty a nevnímaly. Dávali sme si to dokopy a vytvárali otázky a možné riešenia na ne. Prvý sa spamätal muž, čo nám to oznámil. Znepokojene sa porozhliadol naokolo a povedal: "Grohan, nemáme času nazvyš. Čo budeme robiť?"

     Grohan svoj zrak uprel na toho muža a iba sa naňho díval. Bez slova sa na seba dívali a občas sa na seba mračili. raz zaletel ten muž ku mne pohľadom a vtedy Grohan pokrútil nesúhlasne hlavou. Mohla som si len myslieť, že sa rozprávajú cez myseľ, aby som ich nepočula. Po dlhšej chvíli myšlienkových dohovorov, mračení sa a prikyvovania konečne prehovorili aj na hlas.

     "Alerien, si pripravená bojovať?" spýtal sa ma Grohan, no stále nespúšťal oči z toho hnedovlasého mladého muža. Zjavne sa stále rozprávali cez myšlienky, ale mňa do toho rozhovoru nechceli prizvať.

     "O čo tu ide?" aby som súhlasila s niečím, tak som si musela najprv zistiť, o čo ide.

     "Ja sa pýtam, či ideš bojovať, alebo nie. Držíš s nami?" Grohan šibol pohľadom na mňa.

     "Pravdaže, ale stále..." nestihla som ani nič dopovedať.

     "Jeden z čarodejníkov, chce oživiť a vyvolať zlo, ktoré bolo navždy uväznené v jednej skale. Na to potrebuje všetkých desiatich čarodejníkov. Musíme ho zastaviť skôr, než nebude neskoro. budeme bojovať," povedal Grohan a ihneď sa postavil. Mladý muž sa mu postavil do cesty.

     "Veď je strašne mladá a určite nemá skúsenosti, nemôžeme ju zobrať so sebou," namietal a očividne som mu nebola na pohľad dobrá. Tváril sa tak povýšenecky až ma to zmiatlo.

     "Je len o dva roky mladšia ako ty, tak nechápem, čo máš za protesty," Grohan si prebúral cez muža cestu a vyrútil sa z izby. "Alerien, poď s nami."

     Akonáhle vyšiel z izby Grohan, vyšiel za ním neznámy muž a za nimi som šla ja. Stále som však ani len netušila, kto je ten muž a kam vlastne ideme.

     V Grohanovom dome som bola veľakrát, no túto miestnosť som ešte nevidela. Bola za veľkým obrazom, ktorý sa odsúval a slabo osvetlená fakľami, čo viseli na stenách. Lenže tá miestnosť bola prázdna, len v kúte boli chody, ktoré viedli kamsi do podzemia. 

     Grohan! Kam ideme? a kto je ten muž, čo sa tak na mňa čudno díva? Zamračila som sa pritom znepokojene. Toho mladíka vidím prvýkrát v živote a už hneď so mnou opovrhuje.

     Ideme.....no niekam dole. A ten muž sa volá Wayde. V jeho hlase som počula menší úškrn. Je namyslený a
z nášho predošlého rozhovoru som usúdil, že ťa pokladá za konkurenciu.

     Konkurenciu? Vôbec som to nechápala. Aká môžem byť len konkurencia pre muža čarodejníka?

     Áno, pokladá ťa za konkurenciu. Často som mu o tebe hovoril, že si vyspelá a vynikajúca čarodejnica. Je akoby naštvaný, lebo on je priamym potomkom zakladateľa Dobrej strany. Stále sme išli dole po schodoch, až sme sa dostali niekam do jaskyne, kde sme ešte dosť dlho šliapali po rovine, no stále som nevidela koniec.

     Zakladateľ dobrej strany? Tak teraz som už vážne bola mimo. Grohan, chcem vysvetlenie!

     Povzdychol si, čo zbadal ten muž menom Wayde, no Grohan mu nič nepovedal. Len išiel a začal mi vysvetľovať. Keď bol svet, ešte v začiatkoch mágie, tak žili len dvaja veľký čarodejníci. Jeden bol pravdaže zlý a jeden dobrý. Ich čarovanie bolo spontálne, aj bez pomoci amuletov, no spolu sa dohodli, že spravia desať amuletov a rozdajú ich desiatim ľuďom, čo majú najväčšie predpoklady na čarodejníctvo. Tých desiatich ľudí im pomohla vybrať ich spojená mágia. Osem amuletov rozdali úplne cudzím ľuďom, ktorých učili a ostatné dva si nechali, lebo ti mali poputovať prvému potomkovi v ich rodine. Ako náhle sa narodil ich potomok, veľký čarodejník sa mal vzdať svojich magických schopností. Avšak zlý čarodejník sa nechcel vzdať moci, ktorú mal. Snažil sa ovládnuť svet a vybudovať armádu, ktorú by použil na ovládnutie sveta. Vtedy sa spolu spolčili všetci čarodejníci proti nemu a premenili ho na skalu, ktorá je kdesi ukrytá, aby sa nikdy viac neprebudilo zlo k moci. Stále tu bolo riziko, že jeden z čarodejníckych potomkov sa obráti proti dobru a bude chcieť ovládnuť krajinu v mene zla, a tak vyslobodiť tú najväčšiu hrozbu - samotné zlo uväznené v skale. A tu nastal náš prípad. Jeden z čarodejníkov - Zaxies sa postavil chrbtom dobru a chce vypustiť zlo, čo je v skale. Na to potrebuje všetkých čarodejníkov. Všetkých desiatich a zastaviť ho môže len pravý a jediný potomok zla. Len on môže zabiť a zničiť zlo, alebo doviesť zlo k nadvláde. Prehltol sucho od toľkého vyprávania. Ja som však mala ďalšie otázky.

     Tak prinúťme toho potomka, aby sa pridal na dobrú stranu. To nemôže byť také ťažké.

     Ale je. Odporoval mi Grohan. Pravého potomka nepoznáme. Prešli tsícky rokov a aj stovky čarodejníkov, ktorí ani sami nevedeli koho sú potomkami.... Skočila som mu do reči

     Ale on! ukázala som rukou na Waydeho. O ňom vieme, že je pravý potomok Dobrého čarodejníka. Tak musíme vedieť aj to, kto je zlý!

     Alerien. Oslovil ma pokojným hlasom. Zlý potomkovia boli odsudzovaní. Skrývali sa za iné identity, aby ich ľudia neodsudzovali podľa mena a minulosti. ani ty dokonca nepoznáš vlastných rodičov. Myslíš si, že si jediná? Nie, v minulosti boli stovky takých čarodejníkov. Aj v tomto období žije množstvo čarodejníkov, ktorí netušia kto sú ich rodičia. Presne ako ty.

     Dobre, ale ešte si mi nepovedal, kam ideme? Spýtala som sa a Grohan si odfrkol a pokrútil hlavou.

     Uvidíš. Odpovedal mi na otázku tým, že otvoril železné dvere, pred ktorými sme zastali. Dnu bola veľká miestnosť osvetlená len ohňom. Bolo počuť jasný hrkot šermov a zbraní búšiacich o seba. Keď si moje oči zvykli zrazu na toľké svetlo, dokázala som to rozoznať. Vyzeralo to tu ako na bojisku. Samí šermiari, či bojovníci? To je jedno, ale buď držali v ruke meče, šermy, alebo také klincami obíjané drevá.

     "Páni," vydýchla som od úžasu. Nikdy by sa mi ani len neprisnilo, že takéto neičo môže existovať aj mimo kráľovského dvora. Zaujalo ma to tak, že by som teraz ihneď zobrala niečo a začala s nimi bojovať. "Grohan, čo to má znamenať? Netušila som, že máš bojový oddiel!"

     "Alerien," zasmial sa Grohan na mojom údive. "Nebojujeme len mágiou, tá je len dočastná. Musíme sa ovládať aj v boji. Teda my musíme ochraňovať tých, čo bojujú."

     "Chceš povedať, že pomoci našej mágie budeme ochraňovať tých, čo bojujú za nás?" udivene som sa na neho pozerala.

     "Hovoril som ti, že je na to slabá," povedal pohŕdavo Wayde. Uprel na mňa svoje oči a zdalo sa, že sa potajomky uškŕňa. Mierne som sa zamračila.

     "Nie som slabá!" otočila som sa ku nemu chrbtom. "Len chcem bojovať s nimi." Prekrížila som si ruky na hrudi.

     "Alerien, my máme iba chrániť," hovoril Grohan, no ja som už bola pevno rozhodnutá.

     "Presne tak, Alerien. My máme iba chrániť," povedal mi ironicky Wayde. Odkráčal od nás preč a išiel bojovať s nimi. Zúrivo som vydala zvuk cez stisnuté pery a otočila sa na Grohana.

     "Ak ma ešte raz svojim pohŕdavým správaním naštve, tak ho pribijem o strom a nechám ho tam mesiac bez jedla a vody!" Grohanovi bolo zo mňa na smiech. "Nesmej sa. A on prečo môže bojovať? Aj ja chcem bojovať!"

     "Dobre, nebudem sa smiať. On sa rozhodol sám. Je dospelý, má dvadsaťpäť rokov a pravý následník Dobra. Od neho sa očakáva, že sa zapojí do boja a nie, že bude len ochraňovať svojou mágiou a navyše je muž," vysvetlil mi ihneď Grohan a možno kdesi v podvedomí dúfal, že sa upokojím. Ak dúfal, tak zle.

     "Aj ja chcem bojovať. Prečo by som mala byť... diskriminovaná od boja? Len za to, že som žena?" neveriacky som pokrútila hlavou.

     Akurát Wayde odzbrojil piatich bojovníkov, čo Grohan uznal kývnutím hlavy. Nadvihla som pohŕdavo jedno obočie.

     "Pre toto nebojujú ženy. Ľahko by si zlámali svoje nechtíky a zbytočne by mali škrabančeky," Wayde sa uškrnul a ďalej sa bil.

     "Ja mu ukážem ako sa bojuje,"  vrhla som a rovno k nemu a po ceste vyťahovala svoj šerm, čo som mala pripevnený na ľavom boku. Grohan sa ma pokúsil zachytiť za lakeť, ale ja som sa ľahko vyšklbla. Ešte som počula ako čosi Grohan zamrmlal, čo vyznelo ako: "Jeden z nich to oľutuje." To ma len povzbudilo. Lebo on to oľutuje, nie ja.

     "Pozrime sa koho to tu máme. Kráľovu dcéru. Čo tu chceš dievčatko?" spýtal sa dokonale maznavým hlasom. Mojou zručnosťou a rýchlymi pohybmi som mu ľahko priložila šerm tesne ku krku.

     "Po prvé: Nie som kráľova dcéra. Po druhé: Nie som dievčatko a po tretie: idem ťa poraziť v boji," zachovala som si dokonale vážny výraz, i keď som mala sto chutí sa aspoň trošku uškrnúť. Wayde sa uškrnul namiesto mňa a svojim mečom si zľahka odsunul môj šerm z jeho krku.

     "Baby nemajú čo hľadať na bojisku," odvrátil sa mi chrbtom a išiel odo mňa preč. Nevzdávala som sa. Prešla som dva rýchle kroky, aby som ho zozadu napadla. Chytila som ho pevne za ramená a kolenom som ho udrela do chrbtice. Spadol s bolestivým povzdychom na zem.

     "Niekto sa ma tu snáď bojí, žeby ho baba vedela prekonať?" pobavene som sa usmiala, keď sa vstaval zo zeme.

     "Prineste mi šerm, rýchlo," prikázal niekomu nekonkrétnemu a stále sa díval na mňa. "Budeš mať zo mňa nočné mory."

     "Podstúpim to. Len aby som ti nezranila tvoje veľké ego," akože som si čistila špinu za nechtami, ani som sa naňho nepozrela. Počula som cinkot kovu o zem a až vtedy som spozornela. Dostal do rúk svoj šerm.

     "Daj si pozor, aby si si nezlámala nechtíky," vystrčil hlavu smerom ku mne.

     "Dám," odstúpila som od neho o dva kroky dozadu, aby som mu dala priestor. Chvíľu sme sa na seba dívali a prezerali svoje slabiny.

     Ako prvý vyštartoval po mne on. Snažil sa mi vytrhnú môj šerm z ruky tak, že hneď naň zaútočil, čo som pravdaže očakávala hneď na začiatku. Rýchlo som ho odblokovala a jemu vypadol šerm z ruky z tej rýchlosti.

     "Hmm," usmiala som sa naňho, keď si išiel po šerm.

     "Ešte raz, to si mala šťastie," zamrmlal a znova sa na mňa vrhol. Stihol mi poškriabať ruku, kde sa mi ihneď zjavila červená škvrna. Zvraštila som tvár od náhlej štiplavej bolesti a na jeho tvári som videla uspokojivý pocit. Nedala som sa zmôcť jedným škrabancom a odskočila som od neho ďalej, čím som spôsobila to, že n sa priblížil ku mne a ja som sa vrhla na jeho ľavý bok, čo zas on nečakal.

     Päť minút to bol vyrovnaný súboj. Päť minút nikto nepoľavil zo svojej obrany a ani zo svojho útoku. Okolnosti však hrali v môj prospech, keď sa mi znovu podarilo mu vyraziť šerm z ruky. Síce sa rýchlo snažil ešte ho zachytiť, no moje rýchle reflexy mu stupili jednou nohou na hruď a šerm som mu pritlačila na krk. Chvíľu som sa naňho dívala. Moje jasné víťazné oči a jeho porazené oči sa stretli, no po našom vzájomnom pohľade som sa otočila a zložila z neho dole nohu.

     "Tak sa zdá, že si prehral," uškrnula som sa, za čo som si vyslúžila potlesk od ostatných bojovníkov a aj od Grohana. Wayde sa postavil a podal mi svoju ruku. Najprv som sa dívala s nedôverou, no nakoniec som mu ju chytila tiež.

     "Vitaj v bojovnom oddiele, Alerien," stlačil mi ruku Wayde a v aj v mojich myšlienkach som začula jeho hlas. Bola to len náhoda dnešný deň. Ver mi, že nabudúce ťa porazím.

     Pustila som mu ruku a s úsmevom na tvári som šla k Grohanovi, no odpovedala som mu cez myšlienky aj tak. Tá náhoda bude pri mne aj nabudúce, Wayde. Ja ti rada poraním tvoj nafúkané ego.

     "Dobre sa ti darilo, ale vieš, že nemusíš byť v tom bojovom oddieli," hneď mi hovoril Grohan, no ja som ho rýchlo umlčala.

     "Zistila som, že
nie som dcéra kráľa. Zistila som, že sa na nás chytá zlo. To jediné, čo môžem spraviť je pomáhať nie len mágiou ale aj čarami. A ten kto si myslí, že na to nie som stvorená len nech mi to povie. Doplnila som ešte moju predošlú myšlienku venovanú Waydeovi.

     Čakala som na jeho odpoveď, no žiadna sa nedostavila. Samoľúbo a z chuti som sa usmiala. Ostali sme tam ešte dosť dlho, dokým sme sa vrátili späť do Grohanovho domu. Ako sa zistilo mala som spať v obývačke na pohovke a Wayde na zemi v obývačke. Hnusila sa mi tá predstava.

      

     Keď sme už dorazili do obývačky, tak som si sadla na pohovku a premýšľala. Zlo sa dá zničiť, len jeho pravým následníkom. Mohla by som ho ísť hľadať a pokúsiť sa ho presvedčiť, no ako môžem hľadať, keď sa nepísali žiadne rodokmene, podľa ktorých by som to zistila?

     Z môjho zamýšľania ma vytrhla ruka, ktorá mi pred tvár dala šálku bylinkového čaju, z ktorého sa ešte valila horúca para. Zobrala som pohár do rúk a prešla som po ruke ku tvári, stál tam Wayde.

     "Ďakujem," ihneď som sa pozrela do zeme a odpila si z čaju, ktorý som po prvom odchlupnutí ihneď položila na stôl, lebo som sa opálila na hornej pere aj na jazyku. Ihneď som si začala ovievať ústa rukami. Strašne to pálilo.

     "Opatrne," sadol si ku mne Wayde a chytil mi moju hlavu do jeho veľkých rúk až ma striaslo a v žalúdku nastal taký divný trepotajúci pocit.

     "Dosť som sa opálila, viac ako inokedy," rozprávala som pomaly a potichu. Prešiel mi po perách prstom, no stačil letmý dotyk a zvraštila som čelo od náhlej bolesti.

     "To si sa riadne spálila, na to poznám len jeden liek," skonštatoval Wayde a obzeral si moje pery. Bolesť síce  bola, ale postupne som ju ani nevnímala.

     "Aký?" zašepkala som, lebo viacej sa mi nedali ústa otvoriť, aby som necítila znovu tú ostrú bolesť.

     "Tento," pomaly sa priklonil ku mne a zľahka ma pobozkal. Na pár centimetrov sa odtiahol, pozrel mi uprene do očí a znovu priložil svoje pery na moje. Bolesť som nevnímala, vnímala som už iba jeho. Bozky som mu jemne opätovala, no naše vzájomné tempo sa zrýchľovalo. Občas mi v pere od bolesti zašklbalo, no ani to som si nevšímala.

     Zrazu som si na niečo spomenula a ani som si nepremyslela to, čo urobím, keď som mu strelila jednu facku až sa odtrhol odo mňa. Šúchal si svoje líce a nechápavo sa na mňa díval.

     "To za čo?" nechápavo sa spýtal.

     "Že si sa ma vôbec chytil," prevrátila som oči a odsunula sa od neho.

     "Veď s ti to páčilo," namietal.

     "S veľkým egom a ešte si to aj namýšľa. Prosím ťa nenamýšľaj si vyše ako si namýšľaš," odfrkla som si pohŕdavo a to už bol Wayde dosť vyvedený z miery. Radšej si ľahol na zem, kde mal prichystanú deku a vankúš. Ja som si tiež ľahla na posteľ, ktorá ako vždy zavŕzgala. 

     Zajtra ťa čaká odplata. Povedal s podráždeným tónom.

    Už sa teším ako znovu zraním tvoje ego. Uškrnula som sa zas ďalej už nič nepovedal. To že ma dneska pobozkal bude ľutovať ešte dosť dlho. Len či mi za tými jeho bozkami nebude ľúto.