A nie hocijakého, ale pomenovaného na počesť sv. Kataríny zo Sieny, ktorú v roku 1999 povýšil pápež Ján Pavol II na jednu z patróniek Európy. Povráva sa, že odvtedy sa na jej portréte v pápežskej rezidencii pri zasadnutí Európskeho parlamentu objavujú slzy. Inak, tá Katarína (1347-1380) bola od útleho detstva vysoko uvedomelá a agilná. V socialistickom režime by bola vo veku 7 rokov hrdou pionierkou, s víziou vstupu do strany a následne politiky. Táto bystrá a ambiciózna intrigánka údajne natoľko vydesila pápežskú stolicu, že si potom dávali na ženy pekelný pozor a ich príliš do mocenských štruktúr neinkorporovali.

Kláštor nie je - ako by sa dalo očakávať - v talianskej Siene, ani inom európskom meste. Na návštevu sa treba vypraviť skrzevá oceán, až na juh Peru, do mesta Arequipa neďaleko hraníc s Bolíviou a Chile. 

Tam, pod majestátnym stratovulkánom El Misti (dal mestu Arequipa pomenovanie z ajmarčiny - miesto pod horou) je od roku 1580 nepretržite prevádzkovaný Kláštor svätej Kataríny sienskej.  Napriek európskemu názvu a architektúre španielskych kolonizátorov nemá nič z európskej kláštornej prísnosti a strohosti. Kultúra ríše Inkov, ktorej pozostatky kontinuálne pretrvali v Peru podnes deň, sa predrala na povrch veselými farbami ako na indiánskom ponči. Sochu boha Slnka Intiho kolonizátori síce zabalili do ornátu, ale jej obrysy sa zreteľne črtajú.

Zrejme nebude na škodu odbočiť do roku 1532, keď reprezentant katolíckeho Španielska František Pizarro s jeho dobre ozbrojenou kompániou zničil inckú ríšu Synov Slnka, Tawantisuyu. Táto kultúra až do zániku ríše tiež prevádzkovala svoje kláštory obývané Nevestami Slnka - pannami z lepších rodín, ktoré žili v posvätnom ústraní, kde pripravovali posvätný chlieb a posvätné pivo.

Nápad bohatej a zbožnej kolonizátorskej vdovice Guzmánovej prevádzkovať v Arequipe kláštor, ktorý dostala ani nie pol storočia po zániku ríše Inkov, sa stretol s pochopením. Privítali ho svätuškárski nadriadení, ktorí v ňom videli príležitosť na christianizáciu barbarov, ale tiež domáce obyvateľstvo. Pretože si dobre pamätalo z vlastnej kultúry, že dievčatá z lepších rodín odchádzali do ústrania, aby sa stali "nevestami Slnka". A tak kláštor svätej Kataríny pojal do svojich veselých farebných uličiek domorodé dievčatá z miestnej vyššej vrstvy. Namiesto posvätného chleba piekli hostie a venovali sa tiež výrobe liekov. Substrát zostal, zmenili sa iba kulisy.

V čase najväčšieho rozkvetu žilo v kláštore až niekoľko stoviek mníšok. Dnes je posledných panenských neviest Slnka, vlastne od roku 1532 neviest Krista, len pár desiatok. Napriek tomu, že od druhej polovice 20. storočia majú zavedenú tečúcu vodu a vybudovanú kanalizáciu, záujem noviciek nie je. Mníšsky džob prestal byť rodinnou prestížou a Peruánky sa radšej realizujú ako sprievodkyne po kláštornom komplexe.  

Kláštor má asi 20 tisíc metrov štvorcových a je malým samostatným mestom.

 Jedno z nádvorí s popínavými rastlinami a pomarančovníkmi. V pozadí je výhľad na El Misti. Pri troche dobrej vôle je ho vidieť aj na zábere.

 Steny sú ozdobené freskami s výjavmi zo života svätcov.

 Mníšska cimra.

Jedna z kláštorných kuchýň.

 Katafalk s obrázkom sv. Kataríny sienskej.

Žľab už neslúži svojmu účelu, nakoľko v kláštore je naťahané vodovodné potrubie. 

Modrá časť areálu

 Ústredné kúrenie

 Červená časť areálu

 Aby bolo jasné, odkiaľ prišlo do Peru dobro

 Posledné nevesty Slnka. V kláštore prežijú zvyšok svojho života a spočinú vedľa svojich predchodkýň.

-------------------------------------------------------

Stratovulkán El Misti (pod oblakmi na horizonte, pohľad z altiplana) umelecky rozpracovalo trio Yanahuara (na sprievodných obrázkoch k muzike je aj mesto Arequipa a vrch Čačaní).

O inej peruánskej hore je skladba Huascaran, čo vznikla na pamiatku čs. horolezeckej výpravy, ktorú z Huascaránu (6768 m) striaslo zemetrasenie.

FOTO: náš pitvorný kamarát Ivan, t.č. opäť na cestách