Čas..
Neúprosný čas..
Preteká nám pomedzi prsty..
Nebadane plyne a my si to ani neuvedomujeme..
Tešíme sa na niečo,čo má prísť,
a keď to príde,tak sme zase o čosi starší..
A znovu čakáme na čosi iné..
A tak život plynie v nekonečnom čakaní..
Aj pre tých,čo čakanie neznášajú..
Mne osobne čakanie neprekáža..
Ani u lekára,
ani na úrade,
ani na meškajúci vlak..
k čakaniu som pokorná.
Vždy si vezmem niečo,
čo mi čakanie spríjemní,
no málokedy sa tomu aj venujem..
Veď predsa,čo môže byť väčšia zábava,
ako pozorovať ľudí?
Usmiať sa na nich a sledovať ich reakcie?
Poprípade sa s nimi dať do reči.
Vypočuť si životný príbeh iných..
Pretože ľudia chcú rozprávať..
Alebo to viem vycítiť,že ľudia chcú rozprávať?
Neviem..Ale..Stáva sa bežne,
že vediem živý rozhovor s člocekom,ktorého vidím prvý krát v živote..
A možno aj posledný..
Jeho slová sa vo mne usadia..
A tvoria súčasť toho,čo je mojim najväčším majetkom..
Toho,čo mi nemôže nkto vziať..
Súčasť mojich životných skúseností..
Súčasť mojej slovnej zásoby..
Súčasť mňa..

Čakanie je pre mna oveľa príjemnejšie,
ako všetko iné..
Pretože,keď sa dočkám,
zrazu je to krátky okamih tu..
a potom je už za tým..
A ja sa radšej teším a fantazírujem o tom,čo bude,
ako spomínam na to,čo bolo..

Ešte že je stále na čo čakať..že?..
A tak..zo života mám čakáreň..