Deň zavanul rýchlym západom slnka ale tesne pred ním sa v mase ľudských tiel ešte stihol vynoriť jeho posledný lúč.
Voláme ju lula.

Úsmevy od srdca prešli do nadrozmerných rozhovorov počas doby, keď sme sa nevedeli dovolať Zare.
Prechádzka vlakom cez svetlá v meste plnom masérov.
Telefónne číslo, na ktoré nikdy nezavoláš.

Kino bolo zvláštne.
Žiadna ruka nevytrhla tú moju z nostalgie keď vybuchli všetky autá okrem jediného.
Minútu pred vchodom nás čakala známa tvár.

Známa tvár si po kine pekne po mafiánsky ubalila voňavého tabaku a upadli sme do debaty.
Predtým sme si ešte ale pekne po mafiánsky nakázali bavoráky, jahodové džúsy a iné vody a nevody.

Vnútorné ticho odzrkadlil šum lístia na jazykoch spolusediacich.
Nekonečné provokácie sexuálneho zamerania.
Chúďa lula sa kotúľala po jazyku Matahára rýchlejšie ako slzy smiechu okolosediacich.

A potom ja.
Unavený, absolútne zvnútornený, ospravedlňovaný od Matahari ostatným za ticho v duši.

Motorky, poistenie, bazény, spermie, opitý mladík a chápajúca vrátnička.

Nabudúce nás bude menej.
A to so sebou prináša viac zážitkov :-)