Moderná architektúra, jej trvanie a kedy je možné hovoriť o modernej architektúre..?

Historický kontext

Priemyselnou revolúciou došlo k najväčším a najvýznamnejším zmenám za posledné storočia. Nešlo len o technický pokrok, ale s tým je aj úzko spätý život človeka aj jeho nazeranie na svet. Začiatok 20.storočia je stále pomerne chaotický a v každej krajine sa prejavuje špecificky. Je to obdobie plné rozporov a hľadania sa. Nový život a nové nazeranie na svet si vyžadovalo niečo nové vo všetkých stránkach života; zábava, oddych, šport, kultúra.. Prvou svetovou vojnou došlo aj k politickým zmenám, čo ešte viac podporilo snahu o vymanenie sa z minulosti. Nejedná sa len o hľadanie novej identity, ale aj o hľadanie toho najlepšieho pre každodenný život.

Rozporuplná doba predurčuje mnoho rozporov aj v architektúre a umení. V tomto období sa používa všetko; snaha držať sa starého a „dobrého“, snaha vymaniť sa z tieňa minulosti, neustále hľadanie a výsledok sa zdá byť v nedohľadne.. Vznikajú skupiny okolo jednotlivcov, ktorý často začínajú pri historizme a často sa prenesú k niečomu, čo má s realitou len málo spoločné. Neistota a váhanie sa neprejavuje len v národoch a skupinách, ale aj v jednotlivcoch a to sú najdôležitejšie elementy modernej doby.

Takto je veľmi stručne možné charakterizovať obdobie okolo prvej svetovej vojny a roky po nej. Táto nestálosť a neistota sa nesie celou prvou štvrtinou 20.storočia, podporená je druhou svetovou vojnou a ukončenie, resp. trvanie hľadania toho „najlepšieho“ je predmetom tejto práce.

Hlavné determinanty

Pre mnoho štátov nastali prudké zmeny, s ktorými sa museli vyrovnávať. Nešlo len o formovanie nových krajín, ale aj o akúsi ideológiu a smerovanie štátov. Po skončení prvej svetovej vojny prišiel náhly nával uvoľnenia filozofie, umenia a kultúrneho života. Nový začiatok nútil každého jednotlivca zamyslieť sa nad tým, čo bude ďalej.. Po celej Európe sa formovali umelecké skupiny a dávali svetu nové vízie.

Historizmus reprezentoval niečo známe a dobré a nikdy nebol celkom zavrznutý. Mnohé smery, ako purizmus (Weinwurm, Loos, a i.), ale prudko odmietali čokoľvek iné a zbytočné a proklamovali strohosť bez jediného náznaku emócie v architektonickej podobe; odmietali zámer pracovať s architektúrou v tomto slova zmysle. Akýmsi protikladom boli expresívne orientovaní umelci (Mendelsohn), ktorí nechávali svojmu prejavu voľný priebeh a to často viedlo až k nepochopeniu. Popri týchto a iných hnutiach sa s technickým pokrokom rozširujú možnosti stavebných konštrukcií a to podmienilo smerovanie architektúry ku konštruktivizmu (hlavný nástroj propagácie moci v krajinách bývalého Ruska). Ten za najdôležitejšie pokladá implementáciu najnovších výdobytkov modernej doby, bez ohľadu na cenu, úžitok a estetickosť.

Vznik modernej architektúry?

Akýmsi prienikom, či možno skôr len dotykom týchto smerov sa stal funkcionalizmus. Nie je štýlom, ktorý sa zrodil z ničoho (i keď jeho hlavné myšlienky sa objavovali už o veľa skôr u Sullivena). Funkcionalizmus sa  postupným myšlienkovým napredovaním profiloval zo zmesi už vzniknutých, či zaniknutých smerov. Nejedná sa o hnutie, ktorého centrom bola jedna krajina, ale postupne sa k nemu dopracovali vo viacerých centrách v Európe. Nešlo ani o špecifikáciu niektorého konkrétneho predošlého smeru, ale išlo o celkové napredovanie. Funkcia sa stala nadradenou forme a to by sa možno dalo považovať za medzník modernej architektúry.

Mnohí autori sa k funkcionalizmu dopracovali vlastnými skúsenosťami a počas života často prešli aj cez historizmus, expresionizmus, či purizmus a uvedomili si hodnoty, ktoré sú pre spoločnosť  a jednotlivca dôležité. Nemám v zámere pozitívne hodnotiť funkcionalizmus, len by som chcela pozdvihnúť jeho prínos a dopad na prítomnosť.

Minulosť vždy uprednostňovala krásu pred úžitkom a v tomto období sa toto stáročné kontinuum zlomilo. Prirodzenou prvou reakciou bol odpor k tomu, čo tu bolo a reprezentovaný bol hlavne puristickou architektúrou a následne aj nástupom konštruktivizmu, reprezentujúceho novú „modernú“ dobu. Tu sa ale mnohí architekti zastavili a začali postrádať krásu a estetiku. „Odmlka“ v podobe avantgárd bola podľa všetkého nevyhnutná, aby sa sformovalo to, čo v najbližších rokoch nastalo. Dochádzalo k ďalšej etape prehodnocovania, ktorú značne podmienili aj ekonomicko-spoločenské aspekty. Dôraz sa kládol na to najdôležitejšie. Tým už nebola reprezentatívnosť, či efektnosť, ale vzhľadom na vyšší štandard spoločnosti to bola úžitkovosť, funkčnosť a estetickosť. (estetickosť ale nemusí byť nutne synonymom krásy).

Moderná architektúra, ktorá vznikla v medzivojnovom období prešla odvtedy mnohými zmenami postupne sa formovala, prispôsobovala sa podmienkam a životnému štandardu. Uplynulo už viac než polstoročie, ale dovolím si tvrdiť, že podstata sa nezmenila. Len ju modifikovali ekonomické, politické a kultúrne aspekty, ale tým ju nezmenili a ani nevyvrátili. Každá doba a krajina si ju obrátila na svoj obraz, dotvorila tradičnými prvkami, ale hlavná podstata definovaná Sullivenovím „Form follows function” (1896) vo veľkej väčšine zachovala do dnes.

Tvrdenie, že architektúra tej doby má veľa spoločného s tou dnešnou je odvážnym tvrdením len do tej miery, do ktorej dokážeme oceniť jej pozitívny prínos dnešku. O negatívach sa nezmieňujem zámerne, lebo je to viac-menej zbytočné; uplynulé desaťročia odfiltrovali veľa negatívneho a zlého a dali jej dnešnú podobu. Ale ani napriek týmto mnohým pozitívnym, či negatívnym vplyvom, nie som presvedčená, že súčasný ráz modernej architektúry je výnimočný a už vôbec si nemyslím, že je dokonalý. Aj dnes môžeme neustále sledovať vplyvy, ktoré formujú architektúru každý deň. A nehovorím len o konštrukčno-technologických výdobytkoch, ale aj o ekologickom ergo ekonomickom koncepte. Ten do veľkej miery v týchto dňoch začína prenikať aj do života jednotlivcov a nie len to odbornej verejnosti.

Toto a mnohé iné vplyvy upravujú a pretvárajú nie len modernú architektúru už celé desaťročia a to vo všeobecnosti, ale mení sa aj naše ponímanie modernej architektúry a architektúry ako takej. Tak tomu bolo v minulosti a tak tomu bude aj v budúcnosti; moderná architektúra nedosiahne nikdy konečnú formu, lebo podmienky a chápanie sa bude neustále meniť a tým sa kruh uzatvára.