Vyhrala som. No popravde, začiatok nášho stolnotenisového súboja bol pre mňa dosť nepodarený, asi som vyšla z formy, ale nakoniec ma nechal vyhrať. Ako správny „gentleman“. Pomaly prešiel na môj kraj stola – do môjho tanečného priestoru, vzal mi z ruky raketu a obe odložil niekde bokom aj s loptičkou. Zdvihol ma za boky do vzduchu, už som myslela, že to bude mať hriešne pokračovanie a posadil ma na hraciu plochu za sprievodu plastového zvuku hopkajúcej loptičky, ktorú pritiahli drevené parkety a zniesla sa k zemi. Potom mi položil ukazovák na pery a mierne potiahol nadol. Pobozkal ma. Pomaly. Opatrne. Akoby si pýtal dovolenie. Zošuchla som sa zo stola a rozpačito sa na neho usmiala:
„Už budem musieť ísť.“
Michal síce nedobrovoľne prikývol, ale neprotestoval, nepresviedčal ma. Dokonca mi poskytol priestor na útek. Ja som si pobrala svoje mokré saky – paky a hľadala východ von. V chodbe na vešiaku ešte stále visel ten nešťastný uterák, tak som ho v tom uponáhľanom tempe strhla a vzala so sebou. Zase som zazmätkovala. Neviem kam a prečo som tak letela, no letela som.
„Ešte sa uvidíme!“ zakričala som na rozlúčku.
Vonku neprestalo liať ako z krhly. Už sa stmievalo. Všetky moje vrstvy, počnúc kabátom až po vnútorné orgány, opäť nasávali dažďovú vodu a celú tú vlhkosť. Bežala som. Každý môj kontakt so zemou bol vlastne kontaktom s mlákou, sprevádzaný špliechaním. Oči som mala prižmúrené, ledva som niečo videla, viac-menej som inštinktívne mierila k môjmu vchodu. Ešte mi chýbali také dva metre do suchého cieľa, keď som narazila na prekážku. Prekážka mala stiahnutú kapucňu až po konček nosa, ale rozpoznala som ho hneď. Mala som dojem, že z Henryho kvapkala voda o niečo pomalšie. Tváril sa, ako keby vedel, že do neho narazím. „Kde si sa stratila? Dlho som ťa nevidel. Ani si sa neozvala,“ hlasno vyslovil podozrivú výčitku, snažil sa prekričať dážď.
Schmatla som ho za rukáv: „Poď!“
Ťahala som ho so sebou do výťahu. Nenamietal. Vo výťahu som sa mu prisala na pery. Tiež nenamietal. Keby to nebolo tak nereálne, prisahala by som, že som tie moje dvere vyvalila, pretože to, že som ich odomykala, si nepamätám. V našej mĺkvej konverzácii sme nevyriekli ani slovo. Aspoň sme nič nepokazili. Zhadzovali sme jeden z druhého mokré vrstvy, ktoré nám bránili sa k sebe dostať ešte bližšie. Smerom do spálne sme vytvárali z oblečenia cestu ako syrovú návnadu pre myš. Do pasce sme spadli však mi dvaja. Toto sa nedalo vrátiť späť ani zastaviť. Henry sa plne prispôsobil mojej rýchlosti, priam trošku pritlačil na plyn. Ostali sme úplne nahí. K dispozícii nám bola moja posteľ a malá lampička pri nej, ktorá umožnila orientáciu v miestnosti, a tak všeobecne. Náš sexuálny akt, ak sa to tak dá nazvať (pretože sa to nepodobalo žiadnym knižným predlohám ani romantickým scénam vo filmoch pre ženy, podčiarkujem pre ženy), nemal hlavu ani pätu. Chceli sme všetko a hneď. Žiadne predohry. Henry sa snažil v jednej sekunde uchopiť každý kúsok môjho tela, chaoticky prechádzal ústami od bradaviek až po vnútro stehien. Ako rýchlokurz varenia. V krátkom čase nám to vykypelo. A ostal z toho len kvalitnejší porno film pre chlapov.
Ležali sme na posteli. Nenachádzala som slová rovnako ako Henry. Mlčali sme. Lebo táto chvíľa si nezaslúžila zvuk. Aj tak som nevedela, aká téma by bola najvhodnejšia. Mám vôbec niečo povedať? Mám to nejako okomentovať, čo sa práve stalo? Nadhodím nejakú politickú tému? Alebo o počasí? Čo ak to pokazím? Pochybujem, že vydám zo seba hláska. Mám totiž také sucho v ústach, akoby som vypľula operenú sliepku. Vstala som, naho a boso som odcupkala do kuchyne pre pohár čistej vody. Dlážka ma príjemne chladila. Predsa už je jeseň na ústupe, zozimieva sa. Vypila som to jedným dúškom a pohár naplnila pre Henryho. Zaslúži si. Keď som sa vrátila do postele, mal slastne privreté oči, ako keby počúval fakt dobrú hudbu. Jediné, čo púšťalo skladbu neustále dookola bol neprestávajúci dážď, klopkajúci na moje okná. Priblížila som sa k nemu s plným pohárom a on inštinktívne otvoril oči.
„Toto som potreboval,“ vyslovil zachrípnuto s úsmevom.
Podišla som k oknu a zahľadela sa na tú slzavú krásu. Bola tma. Potiahla som za kľučku a nechala do miestnosti prúdiť úzkou škárou dávky čerstvého vzduchu. Potrebovala som niečo špeciálne. Siahla som do šuplíka v nočnom stolíku a vytiahla kubánsku cigaru, ktorú mi doniesla Ria z dovolenky na Kube. To je to, po čom moje telo a srdce piští. A výnimočnejšia chvíľa už ani nemôže byť. Zapaľovač som mala hneď po ruke, pri vonných sviečkach. Okrem nepatrne svietiacej lampičky tmu preťal malý plamienok zo zapaľovača a následne oblizol druhý koniec cigary. Potiahla som a podala cigaru Henrymu, ktorý s úplným pokojom zobral tú situáciu tak, ako som si ju napísala a zrežírovala. Aj on si potiahol . Avšak skúsenejšie než ja. Dymová chuť bola snáď ešte horšia, ako tá operená sliepka, no cigara voňala krásne. Očakávanie obrazu dokonalého cigarového uvoľnenia sa nenaplnilo. Vyfúkla som dym a v hlave si zapla play. Zahralo mi Anyone who knows what love is...
You can blame me
Try to shame me
And still I'll care for you
You can run around
Even put me down
Still I'll be there for you
The world
May think I'm foolish...
Tam, kde zlyhajú slová, prehovorí hudba.
Komentáre