Zakaždým, keď umieram,

pýtam sa, koľko ešte krát?

Prečo mám v srdci hlavolam

a v hlave skrat?

Zakaždým, keď pozorujem ľudí,

v ich rozliatom mlieku sa zrkadlím.

Cítim, ako blúdim, blúdiš, blúdi,

ako cez prsty hrá úsmev len divadelný mím.

Zakaždým, keď ťa márne hľadám,

si ďaleko, aj keď si so mnou.

Zašepkaj: raz to bude dobré,

raz zoberiem ťa domov...

Tam, kde odlietajú vtáky

a už sa nemusia vrátiť späť.

Tam, kde budeme zas takí,

akých nás budeš chcieť...