Chcela som skončiť. Zbabelo nechať tento blog a ísť ďalej. Písať pod iným menom. Áno utekámR. Neviem ako dlho. Utekám pred sebou, pred svojou nespokojnosťou s mojím živtom a hlavne pred mojou rodinou a jej výčitkami.

Nikto ma nikdy nezastavil, nepýtal sa prečo, nepovedal, že to bude dobré. Nikomu som zatial nemohla veriť na toľko aby som sa mu otvorila a pritom nestriehla ako divé zviera či mi niečo nespraví.

Utekám už dlhé roky. Je ťažké zrazu zostať stáť alebo kráčať. Zatiaľ som to pre nikoho nemusela spraviť. Ľudia prichádzali a odchádzali. V mojom živote nik nezostal dlho. Zvykla som si ísť sama. Zvykla som si, že som strácala a znovu nachádzala kamarátov a známych.

No teraz sa niečo zmenilo. Niekto ma zmenil. Zastavil moj útek pár slovami. Aj kvoli nemu nechcem už utekať. Nechcem sa viazať na jedno miesto, a ani nie na jednu osobu, no po dlhých rokoch chcem opať mať niekoho komu možem veriť a kto ma nepodrazí.

Svoj život som si častokrát skomplikovala a komplikujem, musím sa naučiť ešte mnohým veciam ale možno prvým krokom k lešiemu „ja“ bude to, že neutečiem.