Ono sa to tak stáva. Niekto Ťa v naj(ne)očakávanejšej chvíli opustí, slzy ,panika, hysterické záchvaty. Jediný úsmev na tvári o dĺžke v priemere 7 minút za deň, ktorý u mňa vyčarovala pani z novinového stánku, keď mi miesto 1,50 vydala 1,70 za druhú krabičku cigariet behom 6tich hodín, prípadne ľahký úškrn na obľúbeného suseda, ktorý je ale dnes pre mňa úhlavným slovným nepriateľom. " dobrý suseda, ako že dnes nie ste nalíčená ? " Čo odpovedať ľuďom, ktorý s entuziazmom vstupujú do vášho rozbitého sveta? " dobrý sused, seriem na všetko, odmietam sa líčiť, odmietam si odrezat chlieb, odmietam ráno otvorit okno..." ..." dobrýýý, ále, dnes sa mi nechcelo. ( A to som obyčajne od siedmej už nalíčaná, veď čo keď niekto príde ) . Štatút sťastných vzťahov je dávno preč,nehovoriac o sťastných dlhých manželstvách. Myslím že je definitívne po všetkom. Úprimne a jednoznačne dnes môžem prehlásiť, že nepoznám šťastný vzťah. A ak sa pod sťastným vzťahom predstavuje " je mi jedno kde a s kým je, veď v piatok ideme spolu do Tatier " , resp. dva dni som s ním nebola, lebo niekde je " tak ďakujem - neprosím. Všetci sme iliozio - debilisti. Prepáčte za výraz, ale usmiate fotky na a-sociálnych sieťach nič neznamenajú. A všetci to dobre vieme. Dokonalosť neexituje, teda okrem pesničiek od SADE. :) Moja úprimno - prajno - neprajná závisť párom,ktoré sú spolu sťastné aj tak vždy stroskotá na jednom z dvoch bodov. Buď na bode A ) ŽENA, alebo na bode B ) MUŹ. Myslím, že nevera ( nebudem vymenovávať druhy nevier, lebo je to jedno ) sa stala športom. Ľudí to baví, začala sa akceptovať, odpúsťať, v horších prípadoch ignorovať, používať ako nástroj pomsty. Minule dal kamaraát status, " treba mi čaju na zimu ". Byť niekoho " čaja na zimu " (som z Košic, preto tá čaja ) by som nechcela byť, ani keby som bola mesačne platená zimná čaja. :) Vlastne, ako to môže napísať chlapec, ktorý má 20 rokov a mal by túžiť po frajerke, po láske ? A tak sa zo mna stala smutná 26 ročná žena. Neverím v lásku. Neverím a veriť nebudem. Po asi 200 rozchodoch s jedným " partnerom ", a po niekoľkých krátkych známostiach už neverím. Po nejakom uletenom výpade v meste, s nejakým mladým krásnym jedincom už ani nečakám na telefonát, ani sms. A to by som niekedy nevedela od toľkého čakania zaspať, dnes ma ani nenapadne, že by z toho " niečo " mohlo byť. Je to ale choré, áno, uvedomujej si to. Človek má čakať niečo dobré, niečo fantastické čo príde, ale neviem či by ma ľudia nepovažovali za blázna. Dnes už to nie je moderné, byť zaľúbený. A je mi z toho smutno. Najradšej by som sama sebe neverila. ľudia by mali viac ľúbiť...