Len málokedy si krátim cestu cez mestský cintorín. Nieže by som mala strach, skôr naopak, vyžívam sa v desivých predstavách vyvolaných čo i len krátkym pobytom na podobných obskurných miestach.
No ale brána bola otvorená dokorán, a lákala ma: tak vojdi... A ja som neodolala...
Keď som prekročila pomyslenú hranicu, obzrela som sa dookola. Nikde nik.
Len tiché chladné ráno, naokolo pomaly sa rozplývajúca hmla a ja. Stvorené na... Na hocičo... Hlavne predstavivosť pracovala na plné obrátky, ale už to nebýva čo kedysi... Nejak sa nedesím, nemám strach...
A tak, keď sa zrazu predo mnou z ničoho nič vynoril strapatý muž v potrhanej košeli v gumákoch polepených nánosom blata, a s lopatou v ruke, napadalo ma všeličo, no iba pre seba som sa usmiala a kráčala ďalej...

Pred nejakým vyše mesiacom sme tu boli s M. Hľadali sme najstarší hrob, aj sme ho našli. Rande medzi kosťami, mmm...

Aj keď ma už nedesí možnosť "napadnutia z druhého sveta", ešte vždy cintoríny vo mne vyvolávajú akýsi samozrejmý rešpekt. Z každej strany na vás dýcha minulosť, dávna, i tá nedávno minulá. Osudy ľudí, neznáme tváre na zahnednutých fotkách v mramorových rámčekoch... Kto boli? Aký bol ich osud? Prečo zomrel taký mladý? Bol jej niekto na pohrebe...?
Chcela by som poznať osud každého jedného, jedinečné príbehy... No takto vždy len hádam...

Pohľad na sochu anjela so zlomeným krídlom ma vytrhol zo zadumania... Tak pochmúrne nádherné. Späť do reality.