Tomáš je hlásateľ SATANISTOV. Nosí čierne veci, nosil čierne vlasy, neupravené, ako zanedbaný konský chvost, ubližoval si tým, že si na predlaktie podomácky vytetovával pentagram a rôzne značky. Chodil po večeroch na cintorín piť i s kamoškou. Má mladšieho brata.                                                                                                                                                    Tomáš vo februári oslávil 18 narodeniny. Stal sa na papieri dospelým a akoby tú dospelosť chcel ukázať i celému mestečku, dal sa ostrihať a našiel si novú frajerku Lenku. To pofiderné tetovanie sa mu zapálilo, ruku mal červenú a tak si prišiel ku mne po radu. Možno Vám vŕta v hlave: prečo zasa ku Vasilise? Do hĺbky som za tým nepátrala, ani som sa ho nevyzvedala, aby som mu nechala pootvorené dvere, keď ich bude potrebovať a bude sa chcieť vyrečniť a dať zo seba tú ťarchu a neistotu, čo ho tiaži. Tomášovi som už nie raz vynadala, ale nikdy ma neobíde, aby nepozdravil a ja sa ho pýtam na školu, na zdravie. Raz, keď bol u lekára, tak mi povedal:
„Doktor nevie, čo mi je, ale mám vysoký tlak. Ani Boh nevie , prečo?“ Podpichla som ho, že by sa mal svojho satana opýtať? A on sa rozvravel:
„Ani mi nevravte. V noci, z nedele do pondelka rána, som sa nevyspal. Celú noc som bohoval. Budete sa smiať, ale ja som sa normálne bál. Len čo som zhasol svetlo, počul som vzdychy. Zapálil som, nič. Potom som znovu zhasol a počul som škrabkanie po vankúši, stonanie, tlak na prsiach a srdce mi išlo vyskočiť. Potom som spal pri lampe a už som nič nepočul.“ Trel si ruky a neveľmi na mňa pozeral.
„A brat bol kde? Nespal s tebou?“ Zvedavá, čo bude nasledovať.
„Ten kokos spal ako zabitý. Vôbec sa nezobudil, keď som vstával a zapaľoval svetlo. To len ja, ako kokos som sa nevyspal.“
„Prestaň vulgárne nadávať. Nad posteľou máš obraz diabla, na stolíku satanistickú „bibliu“, ak sa nevyspíš, dostaneš infarkt. Prestaň s tým .Si mladý, ešte nemôžeš vedieť, čo je sekta. Si pokrstený kresťan, babka ťa do kostola vodila a zrazu hlásaš, že satan je dobrý. Veď ani ty nie si zlý. Nie si zákerný, nepočujem, že vyvádzaš, okrem toho, že chodíš po nociach po cintoríne. Len nech sa tam voľačo stane, môžeš hovoriť čo chceš, obvinia teba a máš postarané o teplú stravu, len túlanie ti bude chýbať.“
Prešlo pár dní, keď zaklopal znova. Vtedy, keď si ihlou dopichal ruku.
„Pozrite mi na ruku. Ani kokos sa nechce zahojiť a kokosky bolí.“ Odopol košeľu, vysúkal rukáv a ukazoval ruku.
„Prestaň nadávať! Ty si teda nedáš pokoj, čo? Myslíš, že budeš krajší a zaujímavejší? Keď sa oženíš, nakopeš sa do zadku, keď ti žena bude tie jazvy vytýkať. Máte doma repík alebo harmanček? Navaríš si ho, namočíš doň čistú vreckovku , dáš na ruku, igelit a zaviaž. Do rána ti to zmäkne a aj ruka ti nebude horieť , ráno sa ti chrasty budú dať odstrániť. Keď nie, choď k lekárovi. Tomáš, mama je doma? Dávno som ju nevidela.“ Medzi rečou som sa pýtala.
„Mama je na poobednej. Teraz by ste mi čaj nespravili?" Opýtal sa. Urobila, aj šiškami ponúkla. Porozprával o škole a potom sa pobral.
Pred dvomi dňami prišiel znovu. Nešťastný, nechodil do školy, vybavil si papier od lekára.
„Predstavte si, mama je tehotná. Mňa jedne o zem. Už s nami pomaly ani nebýva. Pendluje medzi domovom a mestečkom. Ja ju začínam neznášať. Bude mať tridsaťsedem rokov a našla si frajera, ktorý má dvadsaťtri. Keď je u nás, sedí celý čas za počítačom, hrá sa, my sa nemôžeme. Neviem, ako sa máme k nemu správať. Veď je len o 5 rokov starší. Mama mu vo všetkom robí ústupky a nás napomína.To sa naozaj máme sami o seba starať?
Tato na nás serie tiež. Čo z toho, že mi pár krát z Anglicka zavolá, že kúpil počítač, že mi posiela veci, keď tu musíme si všetko vybaviť sami? Babkovci z jeho strany na nás serú tiež. Do školy sa mi nechce chodiť, najradšej by som sa obesil.“ Nešťastne lamentoval Tomáš. Bolo mi ho veľmi ľúto a rozmýšľala som, ako ho ešte viac nezraniť a neprehĺbiť i zlosť k matke, ktorá sa rozhodla byť šťastná s mladíkom, dvadsaťtri ročným.
Čo by ste mu poradili vy?