Sedela som v izbe, bolo šesť hodín a nečinne som sa pozerala do blba. Do hnedožltej steny, ktorá mala byť pôvodne svetlosmotanová, ale otcovi sa jeho pokus v miešaní farieb evidentne nevydaril (diki oci). Oči plné sĺz, z rádia znela neznáma podivná hudba, vonku stereotypný buchot ťažného stroja, piskot psíčkárov ktorých poznám už podľa intenzity tónov vychádzajúcich z ich pier. Viem aj to, že Roky je malý kokrík, ktorý poslúchne až na tretí povel, že Paris je malá blonďavá čivava s nepríčetným brechotom a že fena Zora sa momentálne hára. Môj voňavý Channel len bezducho sedel na okraji postele a pozeral rovnako nepríčetným pohľadom. Sme práve v štádiu, keď sa začína na mňa podobať. Má to chlapec ale šťastie:-). Včera som mala hrozný deň ku ktorému som si v kalendári napísala NIKDY VIAC. Ten deň nemal konca kraja. ROZZY ma nechal bez slova, bez udania dôvodu, bez náznaku nedostatkov, ktoré  na mne už nedokázal viac znášať. Zbabelec! Keby ma aspoň poslal do riti, alebo do inej časti ľudského tela. Ale nie. Presne vie kde treba pritlačiť, kde som najcitlivejšia a čo ma dokáže dostať až na úplne dno. Evidentne sa vyžíva v mojich trpiteľských myšlienkach a masochistických sklonoch a v mojom uvažovaní nad tou najrýchlejšou alternatívou pokojnej a veľavravnej smrti. V tejto ničote svojej existencie som si pripadala ako zomierajúci hmyz po bodnutí. Zaoberala som sa myšlienkou, či je lepšie napchať sa Xanaxom, zajesť ho Ibalginom, zapiť to vodkou,ľahnúť si do vriacej vane, nechať vodu len tak tiecť a čakať kým to príde, alebo len tak vyskočiť z okna s úsmevom a postojom Supermana, ktorý práve stratil svoju schopnosť lietať. Ani jedna alternatíva sa mi nepáčila. Čo ak by som náhodou prežila? Po tabletkách by sa mi zablokovala schopnosť myslenia a po skoku do neznáma by si to odniesla miecha. V oboch prípadoch by sa zo mňa stala osoba s mániodepresívnymi pohnútkami v takomto stave to opäť ukončiť a pri mojom nesmiernom šťastí by sa mi to zase raz nepodarilo. S ROZZYM som bola krátku dobu. Krátku, ale dosť dlhú na to, aby som sa doňho stihla  bezhlavo zamilovať až po uši. Prestala som jesť, piť, dýchať....jednoducho som prestala žiť svoj život a lietala som vysoko nad zemou. Mala som na očiach ružové okuliare požičané od Hiltonky a aj katastrofa v Osviemčime sa mi zdala krásna a tak neuveriteľne sexi. Jednoducho som sa stala jednou z nenormálnych, normálne zamilovaných žien.Po akomkoľvek uvedomení si, že sa budem zobúdzať sama a že už nepocítim ROZZYHO  vôňu a charizmu s ktorou mi každé ráno podával raňajky mi prišlo nevoľno. Nekonečne ma to vnútorne ničilo ako pásomnica požierajúca moje črevo. Stále sa to stupňovalo a pravidelne každých päť minút ma napínalo na zvracanie. Dokázala som to zvyškom pevnej vôle nejako ustáť, lebo som nemala ani najmenšiu chuť a ani silu stráviť celý deň objímanim záchodovej misy. V podstate som si pokorne uvedomila, že som bola len v skúšobnej dobe. Presne po troch mesiacoch sa na mňa ten hajzlík vykašlal a po tejto dobe sa predsa dôvod nemusí udávať, takže za to nepôjde za mreže. Bohužiaľ. Imbecil! Mohol mi  dať vedieť aspoň  mesiac dopredu, že chce podať výpoveď. Myšlienky duševnej prázdnoty sa mi motali hlavou ako nočná mora. ROZZYHO tvár sa mi smiala do tváre...ROZZYHO sexi maďarský prízvuk...Jeho vôňa, dych, úsmev..... ROZZYHO  všetko a nič. Obliekla som si čiernu mikinu s nápisom ,,I LOVE DEATH,, stiahla kapucňu až po oči, natiahla hrubé ponožky od babky ,,na horšie časy,,. Postavila som vodu na zelený BIO čaj. Ten ma naučil piť ROZZY, ktorý bol celý ekologický. Chodiaca reklama na bio jogurty, eko chlieb, eko farmy, zvieratá a dokonca aj eko cigary. Tie boli jeho jedinou neresťou. Sedela som na gauči prikrytá dekou s naklonenou hlavou do pravého boka ako po mŕtvici. Poslala som smsku do práce:dnes umieram a tento akt ma nechajte uskutočniť prosím doma.ďakujem. Odchlýpavala som si z bio čaju, sem tam som zakúsla do sójového rožka s troma centimetrami bio masla. Z chladničky som si ešte priniesla nutelu, ktorú som hltavo s polievkovou lyžicou vkladala do suchých úst. Zapla som si Markízu a to som zrejme nemala robiť. Dnešnou témou bola Láska.Ľudia posielali zamilované maily, textovky a s radosťou oznamovali akí sú nesmierne šťastní. Nič iné mi k môjmu šťastiu nechýbalo. Môj plač sa už nedal zastaviť. Bol silnejší ako chrapot môjho psa, bolestivejší ako ľadvinový záchvat a hlasnejší ako plač hladného dieťaťa.
    Zobudila som sa o necelé tri hodiny. Nevedela som o svete, o živote, o ničom..Oči opuchnuté od plaču, krk stuhnutý, v pozadí argentínska telenovela. Zrazu sa mi zadalo že to všetko bol len sen. Že ROZZY otvorí dvere s bio rožkami v ruke a dá mi sladkú pusu na čelo. Moje pocity boli zvláštne. Ako po troch Rohypnoloch a črevnom výplachu. Ako novorodenec. tabula rasa. Žiadna minulosť, len dnešok. Neviem čím to bolo, ale moja duša bola znenazdajky čistá, slepá, hluchá a tak neuveriteľne emocionálne plytká. Ľahla som si a v tejto polohe som ticho, smutne ostala. Ako v nemom filme. Tma. Smútok. Prázdnota. Neistota. Samota.
    HAPPYEND:
    Po pol hodine ku mne vyskočil Channel ,objal ma svojim dlhým chvostom a schúlil sa ku mne. Potom sa otočil a pozrel sa na mňa hypnoticky svoji psími očami. V tom momente som prečítala v tom zvieraco pudovom pohľade zrejme odkaz od mimozemšťanov:NEBOJ SA VŠETKO BUDE DOBRÉ. Vyznievalo to dosť absurdne, nelogicky a nenormálne. Channel sa v zápätí opäť otočil, schúlil sa ako malé šteňa a s pokojným odfúknutim zaspal. Pritúlila som sa k nemu a uvedomila si, že láska predsa len existuje, že poletuje niekde vo vzduchu, že všetko bude naozaj dobré a že po čiernom dni vystúpi na oblohu opäť slnko. Nelogické veci sa snažím nevysvetľovať. Oprela som si hlavu o roh gauča, usmiala  sa na Chanela a s týmto blaženým pokojom v duši som opäť zaspala