Tento rok uplynulo 70 rokov od oslobodenia Slovenska od nacistických, nemeckých okupantov a od ukončenia Druhej svetovej vojny v Európe.  Je len akosi samozrejme, že sa trocha viac zaujímame o túto udalosť.  Tak som sa aj ja viac zaujímal o históriu pamätníka, ktorý stojí v samom centre Prešova. Nič by na tom nebolo, keby ste si po napísaní príslušného hesla do vyhľadávača google, našli nejakú relevantnú informáciu o tomto pamätníku. No, okrem zbytočnosti typu: či tento pamätník má stať tam kde stojí, či majú byť na ňom znaky robotníckeho hnutia kosák a kladivo a päťcípa hviezda a podobne,  nič iné zmysluplné nenájdete. Tak som šiel do mestského informačného centra. Odpoveď má dosť zarazila. „Nič tam nemajú, nič nevedia.“ Ba vedeli – mám sa vraj obrátiť na krajské múzeum v Prešove.

A tak som pátral ďalej, v dostupnej i menej dostupnej literatúre a dozvedel som sa toto. Pôvodne, od roku 1950 kedy vraj pomník postavili, (preto vraj, lebo na jednej mramorovej tabuli  je uvedený dátum 1.júla 1945), to bol pomník padlým vojakom Červenej armády, kde bolo pochovaných 65 vojakov, z nich 10 ako bezmenných. Svedčia o tom náhrobné tabule, ktoré sú na pamätníku kde je v ruštine tento nápis: „Zdes pochoroneny krasnoarmejci  ... “

Dnes to už, ale nie je pravda. Z pomníka vojakom Červenej armády sa stal pamätník osloboditeľom a pozostatky padlých, boli niekedy v šesťdesiatych rokoch,  po exhumácii prevezené do hrobov, na verejný cintorín do Košíc. Potvrdzuje to menoslov 48 padlých na http://sa-army.cemetery.sk/cerarm.htm  kde okrem iného nájdete aj tento nápis v ruštine:  „Ich imena večno budut žiť v narode“. Je to smutné, ale na ich mená si dnes, 70 rokov od ich smrti, len málokto spomenie.

Možno, ak by sme tie mená poznali, potom by sme si iste všimli, že zo 48, tam uvedených mien, boli 4 ženy. Najstarší padlý bol narodený v roku 1899, čiže v roku 1945 mal 46 rokov a bol to kapitán Vlasenko. Iste mal svoju rodinu, ktorá sa ho už nikdy nedočkala.  Najmladší sú tam dvaja,  ešte len ledva 16 roční chlapci, ročník narodenia 1929,  vojaci  V. H. Gernovik a V. N. Popovič. Zrejme ušli svojim rodičom alebo už ani žiadnych nemali, aby položili svoje primladé životy v cudzej krajine. Žiaľ, oni pritom vôbec nemôžu za znaky a niektoré heslá, ktoré sú na pamätníku napísané na kovovom reliéfe alebo vytesané do mramoru, a ktoré sú časti poslancom mestského zastupiteľstva tŕňom v oku. Heslá sú v slovenčine a znejú takto: „Sláva hrdinom Veľkej vlasteneckej vojny. Sláva ruskej zbrani! Svojim osloboditeľom, hrdinskej Rudej armáde, od obyvateľov mesta Prešova 1. júla 1945. Sláva Rudej armáde osloboditeľke Československa, od jarma nemecko-fašistických votrelcov. Večná sláva hrdinom padlým v boji za slobodu a nezávislosť Sovietského sväzu.“ V ruštine je tam nápis: „ Proletari vsech stran soedinajtes,

Pritom by, podľa mňa stačilo, aby bola pri pamätníku vkusná tabuľa s vyčerpávajúcimi a pravdivými informáciami o samotnom pamätníku, ale aj o udalosti, pre ktorú tam stojí. Tí mŕtvi by si to určite zaslúžili. A my by sme nemali zabúdať. Preto som aj písal tento blog. Príjemné leto praje J.Kotulič.

Viac na https://sk.wikipedia.org/wiki/Pam%C3%A4tn%C3%ADk_oslobodite%C4%BEom