V stredu zomrela Hana a mňa to pekne nasralo. Žiadny smútok. Len hnev a množstvo nezodpovedaných otázok. Najčastejšie sa opakovala tá mala egoistická prečo ONA? Na nič som neprišla, len som si uvedomila, že je v mojom okolí príliš veľa mladých ľudí na hranici smrti. Tá skurvená rakovina je všade. Jej zhubnosť je nekončiaca. A herpes na ústach údajne znamená potláčaný hnev a tak sa musím vykričať, možno zmizne.

V jednej múdrej knihe som čítala, že rakovina je skrytá, potlačená krivda, trpkosť, hnev, nenávisť a podobné negatívne pocity, ktoré doslova „zožierajú“ telo. Je to hlboká podvedomá nezahojená rana, silný vnútorný konflikt medzi sebou samým a okolitým svetom, ktorý už zašiel priďaleko. Vyvoláva ju aj pýcha, odsudzovanie a pohŕdanie inými ľuďmi. Asi sa nedá paušalizovať, ale niečo na tom bude. Sila myšlienky je podceňovaná.

Zaujal ma práve ten vnútorný konflikt medzi sebou samým a okolitým svetom. Mám pocit, že práve toto sa v spoločnosti objavuje čoraz častejšie.  Že možno toto je dôvod, prečo rakovina je v súčasnosti tak populárna a prečo sa v minulosti nevyskytovala. Zmena hodnôt, maslowova teória potrieb sa nám neplánovane rozšírila o negatívne pocity.

Máme všetko a stále nie sme spokojní. Stále chceme viac, stále sa porovnávame, stále nám nestačí. Niekedy mi to príde ako nikdy nekončiaci proces, ktorý metastázuje celou našou hlavou a vyvoláva vlastnú nespokojnosť a rozpoltenosť, z ktorej sa často nevieme dostať a spamätáme sa, keď je neskoro.

Je zaujímavé ako ľudia reagujú, keď počujú slovo rakovina. Prvotná myšlienka je smrť. Mať rakovinu rovná sa zomrieť. Až druhotná myšlienka súvisí s otázkou, čo budem robiť teraz inak? Keď počujeme, že niečo môže skončiť, máme tendenciu prehodnocovať vlastné životy a meniť priority. Zrazu nám stačí byť len zdravý. Len zdravý. Už nám je jedno či je na účte melón alebo sme v debete. Už nás nezaujíma kto čo o nás povedal, kto čo má, kto čo rieši. Začína nás zaujímať len vlastné JA, ako si zabezpečiť blahobyt pre vlastný organizmus.

Ak by som prirovnala naše myšlienky a ich správanie na bunky v tele. Neprišla by som na nič svetoborné. Len, že pozitívne „zdravé“ myšlienky „bunky“ chápu, že jej blahobyt závisí od blahobytu celého organizmu, a preto mu venuje všetku svoju silu „všetko svoje myslenie“. Naopak negatívne „zhubné“ myšlienky sa starajú len samé o seba a často idú proti organizmu a pritom ani len netušia, že svojím správaním „myslením“ ničia nielen celý organizmus, ale aj sám seba.

Hovorí sa:  „Neexistujú nevyliečiteľné choroby, existujú len nevyliečiteľne chorí.“

Neviem ako funguje liečba rakovina, ale jedno viem určite. Tá liečba musí začať najskôr u nás v hlave. Prevzatie zodpovednosti za vlastné myšlienky, za svoj život, za svoju chorobu aj za svoje zdravie, znamená zmeniť spôsob života a pochopiť ho.

Chcela by som zdôrazniť slovo POCHOPIŤ.

Na sile myšlienky niečo bude a nikdy sa nič nedeje bez príčiny a vždy má všetko svoj následok...

Hmm, môj herpes je tuším na ústupe, čím to asi bude?

Mimochodom, v Boha neverím a verím len v samu seba a silu myšlienky...

A už kričím len občas...

p.s. ten odkaz mal byť na príspevok UPRATUJEM, kto chce tam nájde paralelu