O tri hodiny neskôr bola Laura pripravená na cestu. Cez plecia si prehodila ľahký batoh, ktorý ukrýval okrem niekoľkých osobných potrieb aj malý darček pre Kamilu. Spolu s mamou pre ňu vybrala v blízkom nákupnom centre jemnú retiazku. Vedela, že Kamila už dlhšie obdivuje retiazky v podobnom štýle a preto sa rozhodla, že jej jednu takú daruje. Bola trochu drahšia než darčeky, ktoré si bežne dávali, ale Laura najlepšie vedela, ako veľmi si to zaslúži.

     Vyšla z bytu a zamkla. Pohybom ruky skontrolovala prítomnosť mobilu vo vrecku džínsov a prihodila k nemu aj zväzok troch kľúčov na karičke s miniatúrnym ježkom. Naučeným pohybom sa oprela o barlu a čakala na privolaný výťah. Pri pohľade na schodisko zvádzala boj s myšlienkou rozbehnúť sa dolu schodmi tak, ako kedysi.
     „Nie, dnes ešte nie je ten správny čas na takéto kúsky. Ale jedného dňa to dokážem,“ – zamrmlala si sama pre seba. So zatajeným dychom a strachom z uväznenia v zaseknutom výťahu v očiach sa zviezla o dve poschodia nižšie.

     Vonku jej vlasy rozvial príjemný jesenný vánok a ona jeho spoločnosť privítala s úsmevom.

     „Dobrý deň, Laurika, idete sa prejsť?“ – milo ju oslovil sused, ktorý býval tri poschodia nad ňou.
     „Idem na návštevu k sestre, dnes totiž oslavuje tridsiate narodeniny,“ – prezradila mu, natešená z toho, že má taký presný cieľ cesty.

     Cestou parkom sa obchádzala s niekoľkými cudzími ľuďmi. Napriek tomu, že si pri chôdzi pomáhala barlou, nikto jej nevenoval väčšiu pozornosť, než jeden alebo dva kontaktné pohľady očí. Zrazu sa cítila byť súčasťou tohto davu, začlenená medzi obyčajných ľudí ... hoci aj s jedinou obyčajnou nohou. A s tou neobyčajnou druhou a pomocníčkou barlou.

     Hoci väčšiu časť cesty Laura prešla bez problémov, posledných dvesto metrov zvládla len silou vôle a s vypätím posledných síl. Vo chvíli, ako vyšla z parku a vošla do uličky, na konci ktorej bývala jej sestra, sa jej odrazu zatočila hlava a v spojení živej nohy s umelou pocítila prudkú bolesť. Oprela sa o oplotenie najbližšieho domu a posadila sa na múrik, do ktorého bol plot upevnený.

     Z diaľky ju pozoroval mladý párik zaľúbencov, ktorý postával pri dome oproti. Držali sa za ruky a dievčina s polodlhými gaštanovými vlasmi niečo zanietene vysvetľovala mladíkovi, ktorý sa jej snažil približne každých tridsať sekúnd vtlačiť na pery letmý bozk. Keď zazrel, ako sa Laura bezmocne opiera v polosede o múrik, prerušil ju:

     „Pozri, tej babe je asi zle. Mali by sme jej pomôcť.“
     „Čo jej je?“
    „Neviem ... keď si rozprávala, videl som, ako sa zrazu zapotácala, zachytila sa o oplotenie a akoby vyčerpane sa oprela o múrik,“ – vysvetľoval situáciu mladík a ruka v ruke prechádzal aj so svojou priateľkou cez cestu.

     „Nepotrebujete pomôcť?“ – prihovoril sa Laure, „z diaľky som videl, že vám asi prišlo nevoľno.“
     „Áno, ďakujem. Som po nehode a po dlhšej dobe som sa rozhodla prejsť pešo k sestre. Býva v dome na konci tejto ulice. Volá sa Kamila Tomanová.“
     „Kamila – tú poznám ... aj jej dcéru Tamarku. Je strašne zlatá. A keď teraz na vás pozerám, aj vy ste mi povedomá. Pomôžeme vám dostať sa k sestre, poďte.“ – pozrela na priateľa a každý ju podoprel z jednej strany.
     „Ste milí, vďaka za pomoc. Ale nevykajte mi, som Laura,“ – predstavila sa. Hoci bolesť ju nútila opäť pokrivkávať, vedela, že s ich pomocou ten kúsok už zvládne.
     „Ja som Silvia a toto je môj priateľ Ľuboš,“ – predstavila dievčina seba i priateľa.

     Ku Kamilinmu domu sa Laura s pomocou nových priateľov dostala už bez problémov. Keďže mama ju netrpezlivo vyzerala, z diaľky videla, ako jej dcére pomáhajú dvaja cudzí ľudia. Vyľakane vybehla z bránky a ponáhľala sa jej oproti.

     „Laura, stalo sa niečo? Vravela som ti, že by si sa na tú cestu ešte nemala púšťať...“
     „Ahoj mami ...  nič mi nie je. Pred chvíľkou sa mi trochu zatočila hlava. Toto sú Silvia a Ľuboš. Silvia býva v dome na začiatku tejto ulice, zrovna sa pred domom rozprávali. Zatočila sa mi hlava a oprela som sa o múr domu, okolo ktorého som práve išla,“ – Laura videla strach v maminých očiach a preto sa snažila príhodu čo najviac zľahčiť.

     Keďže v tej chvíli už zastali pred bránkou Tomanových, ozval sa Ľuboš:
     „Takže už si v cieli a my pomaly pôjdeme naspäť,“ – prehovoril s úsmevom.
   „Počkajte, poďte na chvíľu dnu. Kamila vás rada osvieži pohárom džúsu či minerálky,“ – chcela sa im za pomoc aspoň takto odvďačiť Laura, no obaja zdvorilo odmietli.