Kdesi som čítala, že veľké priateľstvá na celý život sa utvárajú niekde v detstve na pieskovisku, ak mali detičky to štastie, že ostali spolu a povahovo si sadli aj po tom, ako ich jedinou starosťou je urobiť čo najväčší pieskový koláč práve tou modrou lopatkou, ktorú drží ten druhý alebo na strednej. Potom už má človek iné starosti, je uzavretejší a nepustí si cudzieho tak blízko, aby sa stal jeho blízkym priateľom. Alebo má partnera a ten nastúpi na miesto dobrých kamarátok...
Ťažko povedať. Na svojom okolí sa môžem presvedčiť, že aj univerzitné priateľstvá dobre fungujú. Môj kamarát Juro sa pravidelne stretáva s bývalými spolužiakmi z výšky, spolubývajúce Katka a Janka nespravia jedna bez druhej ani krok a spolužiačky Maťa s Katkou pôsobia, akoby sa už na tom pieskovisku poznali minimálne sto rokov.
Na druhej strane mi to príde, akoby títo ľudia žili paralelne dva životy. Jeden je ten s ich novým priateľom, s ktorým chodia na opiáše a učia sa na skúšky, ale potom sa s istou úľavou vracajú domov tým, s ktorými sa opili, keď oplakávali prvú ranenú lásku.
Musím sa priznať, ja osobne žiadnym veľkým univerzitným priateľstvom nežijem. Na výške som stretla super ľudí a mám tam kamarátky, to je jasné. Mám Ivku, ktorá je už druhýkrát zasnúbená, hoci je len o dva roky staršia ako ja a dáva mi rozumy. Mám Lenku, s ktorou sme pred štátnicami viedli zúfale telefonáty. Mám Soňu, s ktorou si pravidelne referujeme, ako pokračujú prázdniny. Mám Mirku, s ktoru "spávam":-) Ale mám aj frajera, s ktorým trávim všetok voľný čas, pre ktorého utekám domov, lebo sa neviem dočkať jeho náruče, ktorý ma pozná najlepšie na svete a bez váhania ho označujem nielen za priateľa, ale zároveň za najlepšieho kamaráta. Patrí do vysokoškolskej éry môjho života a preto nemám čas na žiadne veľké priateľstvá a preto sa na tie z výšky pozerám trocha nedôverčivo.
Mám svoje kamarátky. Je ich dokonca toľko, že mi zaberajú polovicu zoznamu v mobile. Všetky sú to kamarátky zo strednej. Časom preverené a osvedčené. Sú to tie, ktoré ostali, aj keď iné odchádzali. Ak si s niektorými rozumiem viac a lepšie ich poznám, tak je to preto, lebo je nás veľa. Nejako sme sa pri tým previerkách a zábavách zoskupili do partie o počte deväť zaujímavých osobností. To bolo jadro. Plus ešte musím prirátať nejaké osoby, ktoré sa v nepravidelných intervaloch stretávali s nami tiež, sú boli "ľudia z vonku".
Do toho zdravého jadra patrila Katka, veselé stvorenie, ktoré má každý rád. Terezka je jej najlepšou kamarátkou už od škôlky a všetky tri sme chodili spolu na strednú. Vera, najmladšia z nás, je Terkina sesternica a Dominika chodila s nimi na základnú. Na druhom stupni chodila s Dominikou do triedy Eva, s ktorou som sa, zhodou okolností, v tom čase, ale na inom mieste, zoznámila aj ja a stali sa z nás najlepšie kamarátky, nerozlučná dvojka:-) Cez Evinu sme sa spoznali s Lenkou a Luciou, sestrami. Ja som si viac rozumela s Luciou a Eva s Lenkou, čo bol asi začiatok konca nášho nerozlučného puta, ktoré som úplne pokazila tým, že som začala chodiť von s partiou svojho prvého frajera a kamarátku som zanedbávala. No a devinu uzatvára Itka. Má nemecké meno a neoslavuje meniny. Chodila s nami na strednú, kde Katka objavila, že v tejto tichej dievčine sa skrýva hlučný duch. Itka naozaj málo rozpráva, ale baviť sa vie ako nikto:-)
To by sme boli zhruba všetky. Keby som mala písať o ostatných, ktorí s nami sporadicky chodili von, nemalo by to konca- kraja. Poznáte to. Niekto niekoho pozná a vezme ho von so sebou. Ten niekto zasa len niekoho pozná a znova ho vezme so sebou. A tak sa to nalepuje. Je logické, že taká veľká skupina, ako sme my, nemôže fungovať na princípe, že každý je s každým najlepší priateľ. To sa jednoducho nedá. Ale kým sme boli všetky nezadané a ešte nás bavilo chodiť po diskotékach, klapalo nám to bezchybne.
Až v poslednom čase som si uvedomila, že sa začíname vzďalovať. Rozišli sme sa po vysokých, našli frajerov a akosi na seba máme asi aj menej času ako kedysi. A čo je najhoršie, ale patrí to k tomu, začali sme sa "skupinkovať". Vždy to tak bolo, ale teraz je to úplne strašné a robí to medzi nami strašnú "fugu". Je jedna skupinka, ktorá sa stretáva pravidelne a často, lebo na to majú čas a možnosti, kým my ostatné sa musíme venovať svojim polovičkám a cítime sa akési odstrčené. Ja viem, vybrala som si to sama. Ale aj tak som sa nikdy nechcela dostať do pozície odstrčenej.
Bola som s J. na návšteve jedného jeho kamoša, Maja. Bol tam aj Ondrej, ďalší zo skupiny kamošov J. Majova sestra tam mala nejaku party s kolegami a tam sme sedeli v izbe a bavili sa o dovolenke. My sme síce mali ísť o dva týždne na dovolenku tu na Slovensku, ale Majo nás ešte lanáril na Chorvátsko. Ja som krútila nosom, lebo mi to neveľmi vyhovovalo, mám ešte iné plány na leto, ako behať po dovolenkách, môj frajer zasa súhlasne pokyvoval hlavou, lebo silou-mocou chce ísť k moru. Ani neviem ako, chalani začali rozprávať o tom, ako pôjdu oni niekde na dovolenku sami, bez báb. A keďže im to už toto leto nevyšlo, dohodli sa na zimu na lyžovačku v Tatrách. Len som sedela a počúvala. Žiadne prekrikovanie a krákorenie, jednoducho sa dohodli, že proste pôjdu a všetci tým vyzerali byť strašne nadšení. Celé to dohadovanie im trvalo asi desať minút.
Nemám nič proti pánskym jazdám a bez problémov na nejakú frajera pustím- nie, že by si niekedy pýtal dovolenie. Nie nad tým som rozmýšľala ten večer v posteli. Myslela som na to, akí sú to priatelia. Napriek tomu, že sa nestretávajú každý deň, lebo na to nemajú čas, napriek tomu, že sú to dosť rozdielne povahy a tiež je ich strašne veľa, napriek tomu, že väčšina má vážne vzťahy a so svojími polovičkami plánujú spoločnú budúcnosť, napriek tomu všetkému nie je medzi nimi ani stopa po odťažitosti alebo nejakej cudzosti. Keď sa stretnú, rozprávajú sa nie ako ľudia, čo sa vidia po dvoch mesiacoch, ale ako ľudia, ktorí pokračujú v debate z minulého dňa. Traja nemajú problém zorganizovať zimnú dovolenku, lebo vedia, že ostatní sa radi pridajú. Aj oni sa skupinkujú, ale nemajú najmenší problém dať sa kedykoľvek dohromady a pokračovať tam, kde ako partia prestali. Tak nad tým som ten večer v posteli premýšľala. Frajerovi som povedala, že nech je rád, že má takých kamarátov. A on povedal, že je.
A ešte som premýšľala nad tým, ako som sedela v čajovni v kruhu svojich priateľov a ako som sa tam cítila nejaká nesvoja. Akoby som prišla a nevedela, o čom je reč a s kým to tam vlastne som. Ja a Lucia, ktorá ma tiež frajera, sme sedeli na okraji a bavili sa viac- menej iba medzi sebou, lebo sme nemali čo povedať k debate ostatných. Prečo? Bavili sa o niečom, kde sme my neboli. Myslím, že to dokonale stačí na to, aby som vykreslila, prečo som sa cítila taká nesvoja.
Pemýšľala som, ako som vtedy Lucií trocha trpko povedala: "Pamätáš, ako sme si vždy hovorili, že žiadny chalan nikdy nebude mať prednosť pred kamoškami?" Pamätala, ale oni s Ivanom sú spolu iba krátko, takže ju to tak neťaží.
Jadro sa presunulo. Už tam nepatrím, patrím skôr na okraj. Nie je také zlé. Sú to stále moje kamošky, pre ktoré by som skočila do ohňa. Stále sa máme na čom zasmiať a vieme sa spolu zabaviť. Teším sa, keď sa máme stretnúť, keď sa niektorej niečo podarí a píšeme si na narodeniny veselé správičky. Len ma to troška škrie. Ja osobne mám krásny vzťah. Trocha nám to škrípalo, ale už je to fajn. Nezamenila by som jedinú chvíľu, ktorú som kedy s J. prežila. Ale možno keby som mohla vrátiť čas, niektoré veci by som spravila ináč. Aby som neostala na okraji svoje partie.
Týmto pozdravujem všetky svoje skvelé, odcudzené:-) kamošky. Nič som nemyslela ako výčitku, je to len prosté konštatovanie. Ste super, kočky, ostante také aj naďalej:-)
See you soon, bye