Tento dom vo mne vyvolal rešpekt a zvedavosť. Na prvý pohľad sa zdá, že dom je prázdny. Napriek tomu ma neustále prenasleduje myšlienka, že za múrmi tohto domu je oveľa intenzívnejší život, než sa zdá.

     Stojím pred tajomným domom a napriek pocitu chvenia, ktorý vychádza z môjho vnútra, dom znovu skúmam pohľadom. Odrazu pri mne stoja obyvatelia tohto domu. Dvaja muži a jedna žena. Nevidela som ich prichádzať, skôr cítim, ako sa vedľa mňa náhle objavili.

     Hoci sa najskôr trochu vyľakám, úprimne pôsobiaci úsmev v ich pohľade všetok strach odveje podobne, ako vietor rozfúka drobné zrniečka prachu v povetrí. Pozvú ma dnu a ja už myslím iba na jediné - spoznať tento dom aj z opačnej strany múrov a odhaliť jeho tajomstvo, o ktorého existencii ani trochu nepochybujem.

     Dom zvnútra sa zdá byť ešte väčší a tajomnejší. Napriek tomu nepociťujem žiaden strach. Zostala už iba zvedavosť. Spočiatku mám pocit, že traja obyvatelia domu ma sledujú svojím pohľadom a pokúšajú sa rozlúštiť plynutie mojich myšlienok. Neskôr sa však vytratia z mojej prítomnosti a ja zostávam sama v obrovskej vstupnej hale veľkého domu.

     V tejto chvíli už nič nedokáže zadržať moju zvedavosť. Prechádzam z jednej veľkej izby do druhej, ale žiadna ma nijako zvlášť neosloví. Napriek tomu cítim, že len postupným prechádzaním veľkými poloprázdnymi priestormi odhalím tajomstvo dýchajúce v tomto dome. Tajomstvo ma obklopuje tak intenzívne a hmatateľne, akoby som bola uzatvorená vo veľkej bubline z bublifuku.

     Prejdem poslednou veľkou miestnosťou. Za ňou objavím dlhú, úzku chodbu, ktorej steny sú obložené zelenkavými, sklenenými, ale nepriehľadnými dlaždičkami. Pohľadom zablúdim najskôr k jednému, potom k opačnému koncu dlhej chodby. Urobím dva malé kroky a dostanem sa k jediným dverám na opačnej stene chodby. Dvere sa otvárajú pootočením gule, ktorá nahrádza klasickú dverovú kľučku.

     V izbe je najskôr tma, ktorá sa postupne rozplýva. Obrovská miestnosť je náhle prežiarená slnečným teplom a jasom. V izbe je veľa detí v rôznom veku. Každé sedí na svojej posteli a zvedavým pohľadom pozerajú do dverí, v ktorých stojím. A neskôr deti prichádzajú ku mne, obkolesia ma usmiatymi tváričkami. Cítim, že chcú moje objatie a pohladenie. Viem, že chcem medzi ne rozdať toľko lásky, koľko je schopná jedna citlivá duša dať.

     Zobúdzam sa z tohto zvláštneho sna a chvíľku sa akosi neviem zorientovať. Čo to bolo za sen a môže niečo znamenať? Asi nič konkrétne, snáď to bol iba dôsledok nejakých myšlienok a udalostí zo života. Zvláštne je, že z toho mála, čo sa mi sníva a čo si ráno pamätám, na väčšinu snov rýchlo zabudnem. Aj na tie intenzívnejšie.

     Tento sen sa mi sníval približne pred mesiacom, napriek tomu mi myšlienky naňho prebehujú hlavou takmer denne. Je v tom niečo pocitové, čoho sa neviem zbaviť. A asi preto som sa rozhodla zaznamenať ho na svoj blog.