Gnostické posvätné spisy nájdené v Nag Hammádí tvoria knižnicu zloženú z rozmanitých náboženských materiálov. Ak sa ich pokúsime tematicky utriediť, môžeme ich zaradiť do šiestich zvláštnych kategórií.

Niektoré diela sa zaoberajú predovšetkým mýtmi o stvorení a spáse, ktoré rôznymi spôsobmi objasňujú stvorenie sveta, život Adama a Evy pred pádom, zostup spasiteľskej sily prostredníctvom Ježiša a niekedy aj iných osôb. Tieto spisy pritom kladú silný dôraz na rozdiely, ktorými sa opisy tu uvedené odlišujú od Knihy Genesis. (Tak sa napríklad v Jánovom apokryfe niekoľkokrát vyskytuje zvrat: "inak, než hovorí Mojžiš".)

Iné knihy pozostávajú z náhľadov a komentárov k rôznym duchovným témam, ako sú povaha skutočnosti, povaha duše, duchovné spasenie a vzťah duše a sveta. Tretia kategória spisov obsahuje liturgické a iniciačné texty. Štvrtá sa zaoberá predovšetkým ženským princípom, najmä Sofiou. Piata skupina zahŕňa spisy, ktoré pojednávajú o živote a skúsenostiach niektorých apoštolov. A nakoniec šiesta kategória textov obsahuje Ježišove výroky a niektoré udalosti z jeho života. Okrem toho je tu určitý počet písomností, ktoré možno považovať za nezaraditeľné a ktoré obsahujú texty iných tradícií, ako napríklad spisy Zarathustrove, časť Platónovej Republiky a ďalšie.

Iba štyri z naghammádíjských spisov nesú názov "Evanjelium". V tejto súvislosti je nutné pripomenúť si, že tento pojem mal v raných storočiach nášho letopočtu iný význam, než v akom ho bežne používame dnes. Grécky výraz evangelion (zvestovanie) pôvodne prináležal vyhláseniam vydávaným vysoko postavenými osobami, ako napríklad vládcami či vysokými úradníkmi, a zvestujúcim nejaké dôležité šťastné udalosti. Od druhého storočia začala cirkev týmto termínom označovať dokumenty spísané kresťanskými autormi, do ktorých bolo nejakým spôsobom včlenené posolstvo o novej zmluve ustanovenej Ježišom. V ranom kresťanstve sa to evanjeliami len tak hemžilo a zrejme nebolo výnimočné, že jeden a ten istý autor napísal viacej alternatívnych evanjelií, ako napovedá objav Tajného Markovho evanjelia.  

Raná cirkev živila tradíciu, podľa ktorej existovali tri stratené evanjeliá, konkrétne Filipovo, Matejovo a Tomášovo. Keď sa pozrieme na gnostických autorov, zistíme, že zastávali názory, ktoré túto tradíciu dosvedčujú. Vyhlasujú totiž, že Kristus po tom, čo vstal z mŕtvych, zveril svoje tajomstvá štyrom osobám, a to Márii Magdalene, Tomášovi, Filipovi a Matejovi. 

Určite si stojí za to všimnúť, že naghammádíjská knižnica obsahuje evanjeliá, ktoré nesú mená dvoch z nich, a síce Tomášove evanjelium a Filipove evanjelium. Nasledujúci text sa venuje prvému z nich.

Tomášove evanjelium nie je príbeh. S výnimkou úvodnej vety a názvu traktátu pripojeného na konci predstavuje ucelený súbor výrokov uvedených slovami "Ježiš povedal". Mnohé z nich sú totožné alebo analogické s Ježišovými výrokmi obsiahnutými v kanonických spisoch. To priviedlo niektorých učencov k domnienke, že Tomášovo evanjelium by v skutočnosti mohlo byť tým bájnym pramenným dokumentom, čo má byť údajne zdroj, podľa ktorého boli spísané tzv. synoptické evanjeliá Markove, Matúšove a Lukášove. 

Čitateľ oboznámený s formou kanonických evanjelií sa môže diviť, prečo sa Tomáš alebo autori ostatných gnostických evanjelií sústredili na Ježišove výroky, namiesto aby kládli dôraz na jeho životný príbeh. Príčinu môžeme nájsť v gnostickom chápaní Ježiša. Gnostici mali za to, že Ježiš a povaha jeho pozemskej púte predstavuje mystérium, ktoré nie je predmetom rozumovej analýzy. Tiež sa domnievali, že nech už je zmysel tohto mystéria akýkoľvek, nedá sa jeho ťažisko vidieť v Ježišovom fyzickom živote, teda v jeho narodení, cestách, liečiteľských skutkoch, ba dokonca ani v jeho smrti a znovuzrodení.

Podľa gnostických spisov vykonával svoje poslanie dvomi spôsobmi: za prvé bol učiteľom, ktorý prednášal slovné poučenia istého druhu. Keď učil, neudeľoval iba poučenia a prikázania. Skôr sa zdá, že vyučoval spôsobom, ktorý v jeho žiakoch podnecoval tvorivý a transformatívny proces. Za druhé bol hierofantom, ktorý ustanovil mystériá, do ktorých zasväcoval tých, ktorí boli pripravení ich prijať.

Tomášove evanjelium predstavuje čiastočný záznam jeho pôsobenia ako učiteľa, aj keď sú v ňom prítomné aj náznaky jeho hierofantických mystérií. Rozjímaním nad paletou výrokov obsiahnutých v Tomášovom evanjeliu si môže čitateľ urobiť obraz o tóne, v akom sa tieto tajné výroky nesú, a súčasne rozpoznať rozdiel medzi gnostickým Ježišom a Ježišom konvenčného kresťanstva.

Výroky o postavení človeka

"Ak telo povstalo kvôli duchu, je to zázrak, ale ak duch povstal kvôli telu, je to zázrak nad zázraky. Ale divím sa, ako sa také veľké bohatstvo mohlo usídliť v takej chudobe." (29)

Dualita ducha a tela je tu nazeraná vo svetle gnostického objektívneho idealizmu a s istým existenciálnym podtextom. Ako duch, tak aj telo sú samé o sebe reálne a spoločne sú nositeľmi procesu vteleného súcna. Čistý materializmus ani rýdzi idealizmus nie sú na mieste. Legitímne položená existenciálna otázka neznie, či je duch funkciou tela, alebo telo produktom ducha, ide skôr o to rozoznať, ako veľmi sa za súčasnej situácie zúžil rozsah nášho vedomia. Z tohto výroku vyplýva, že sme jednoznačne povinní podstúpiť transformatívny proces gnózy, aby sme sa vrátili k pôvodnej bohatosti neskaleného vedomia.

Jeho učeníci vraveli: "Kedy sa nám ukážeš a kedy ťa uvidíme?" Ježiš povedal: "Keď odhodíte bez hanby svoje šaty a vezmete ich a položíte ich pod nohy ako malé deti a pošliapete ich, potom uvidíte syna plného života a nebudete sa báť." (37)

Tému duchovnej nahosti, ktorá sa v tomto evanjeliu objavuje viackrát, možno v užšom zmysle interpretovať ako odkladanie osoby a v zmysle širšom ako potrebu odhodiť mylné predstavy a presvedčenia, ktoré vytvárajú umelý vesmír našej osobnosti. Podstatou poznania nie je ani tak obohacovanie nášho vedomia o nejaké zázračné vonkajšie prvky, dosahujeme ho skôr vtedy, keď svoju myseľ a život očistíme od množstva balastu, ktorý nám prekáža vo výhľade. Aby sme sa mohli postaviť zoči voči nevýslovnej sile, musíme najprv odhodiť svoje nepravé ja a nemať pritom strach z následkov.

Ježiš povedal: "Buďte okoloidúcimi." (42)

Najkratší výrok je vo svojej jednoduchosti a stručnosti výstižný. Islamské príslovie hovorí: "Svet je most; prejdi cezeň, ale nestavaj si na ňom dom." Gnostik nepovažuje tento kozmos za príbytok ľudského ducha. V našom svete sme pútnikmi, nesmieme sa považovať za trvalo usadených obyvateľov.

"Keď sa vás opýtajú: "Odkiaľ ste?", odpovedzte im: "Prišli sme zo svetla, z miesta, kde svetlo vzniklo zo seba samého. Vyvstalo a zjavilo sa v ich obraze." Keď sa vás opýtajú: "Ste to vy?", povedzte: "Sme jeho deti, vyvolení živého Otca." Keby sa vás opýtali: "Čo je vo vás znamením vášho otca?", povedzte im, že je to pohyb a pokoj." (50)

Tento výrok je kľúčový, pretože definuje identitu gnostického učeníka. Gnostik vie, že pochádza z Plnosti, kde prebýva najjasnejšie svetlo prvopočiatočného božstva. Vyvolení sú tí, ktorí sami seba poznávajú ako emanáciu toho najjasnejšieho svetla. "Pohyb" zodpovedá princípu dynamickej zmeny, ako o nej svedčí vznikanie, uskutočňovanie, život, zatiaľ čo "pokoj" môžeme chápať ako značenie pre pleromatický stav rovnováhy. Vznikanie a bytie, výdych a nádych - ak sú vyvážené a vedome uskutočňované, predstavujú znamenie skutočného človeka poznania.

"Bol raz jeden bohatý muž, ktorý mal veľký majetok. Povedal si: "Budem užívať majetok, budem sadiť a zožínať, pestovať a plniť svoje stodoly úrodou, takže nebudem strádať." To napĺňalo jeho srdce. A tej istej noci zomrel. Kto má uši, nech počuje." (63)

Ovocie svetského úsilia a starostlivosti je neisté a pominuteľné. Gnostik by nemal príliš plytvať duševnými silami na získavanie svetských statkov, svoje úsilie by mal nasmerovať inde.

Jedna žena z davu mu povedala: "Požehnané lono, z ktorého si vzišiel a ňadrá, ktoré ťa kojili." On jej ale povedal: "Požehnaní sú tí, ktorí počuli slovo Otca a v pravde ho zachovali. Lebo prídu dni, kedy budete hovoriť: Požehnané lono, ktoré nepočalo, a ňadrá, ktoré žiadne dieťa nekojili." (79)

Hodnota čisto fyzickej stránky plodenia a výživy je obmedzená. Biologické cykly v prírode sú jednou z veľkých pascí, v ktorých môže vedomie uviaznuť. Byť človekom je viacej než byť rodičom: dôležitejšie je byť ženou než matkou.

"Kráľovstvo Otca sa podobá žene, ktorá niesla džbán plný múky. Keď kráčala po dlhej ceste, ucho džbánu sa odlomilo a múka sa sypala na cestu. Nevedela to, nepoznala stratu. Keď sa vrátila domov, džbán postavila a zistila, že je prázdny." (97) 

Táto parabola, ktorú nemožno nájsť v žiadnom inom zdroji, obracia pozornosť k dôležitému princípu. Keď sa vydávame na pozemskú púť, nesieme si v duši určitú dávku plnosti. Ale v priebehu života sa ocitáme vo vážnom nebezpečenstve, že toto bohatstvo blaženosti a tvorivosti stratíme. Pozemský život nás môže nenápadne o vrodený duchovný poklad olúpiť. Jedine skúmanie seba samých a vedomá bdelosť nás môže pred upadnutím do takého stavu ochrániť.

Šimon Peter im povedal: "Pošli Máriu preč od nás, lebo ženy nie sú hodné života." Ježiš povedal: "Dávajte pozor! Povediem ju, aby som ju učinil mužom, aby sa stala živým duchom ako vy, muži. Lebo každá žena, ktorá sa stane mužom, vojde do kráľovstva nebies." (114)

Tento výrok je veľmi závažný a jeho zmysel sa dá ľahko vyložiť nesprávne. V niekoľkých gnostických spisoch sa apoštol Peter javí ako mužský šovinista namrzený na to, v akej veľkej vážnosti má Ježiš ženy. Ježiš sa tu snaží presvedčiť Petra, že ženy môžu prekonať spoločnosťou vnútený hendikep vyplývajúci z ich pohlavia, keď podstúpia duchovnú androgynizáciu. Používa pri tom výrazy, ktorým Peter rozumie. Je zaujímavé, že v spisoch Klementa Alexandrijského nájdeme gnostické výroky svedčiace o tom, že ten istý proces možno aplikovať aj u mužov, ktorí vojdú do kráľovstva vtedy, ak sa stanú ženami. Podľa Jungovej psychológie musí žena integrovať svojho anima a muž musí urobiť to isté so svojou animou; každý, kto si uvedomí svoj pohlavný protipól, môže vstúpiť do kráľovstva individuácie a z nej vyplývajúcej celistvosti.

Výroky o chovaní

Učeníci sa ho pýtali, hovorili mu: "Chceš, aby sme sa postili? A ako sa máme modliť? Budeme dávať almužny a aké jedlo budeme dodržiavať?" Ježiš povedal: "Neklamte a nerobte to, čo nenávidíte, pretože to všetko je zjavné pred tvárou neba. Nič totiž nie je utajené, čo by sa neukázalo, a nič z toho, čo je skryté, nezostane nezjavené." (6)

Úprimný vzťah s vlastným vnútrom je dôležitejší ako nasledovanie vonkajších zákonov. Rovnako ako v mnohých iných výrokoch aj tu vidíme, aký dôraz gnostický Ježiš kladie na existenciálny prístup k životu v kontraste s úzkostným, nutkavým zaujatím Zákonom, s ktorým sa stretáme u jeho protivníkov, farizejov. Nevedomá zloba ako dôsledok prísnych pravidiel chovania vedie ku psychologickej katastrofe, pretože potlačené pocity a túžby nezostanú v psychickom podsvetí, kam boli vytlačené, ale sa vrátia, aby človeka prenasledovali. 

Ešte zjavnejšie to vyplýva z tohto výroku:

"Keď sa postíte, zhrešíte voči sebe, a keď sa modlíte, budete odsúdení, a keď dávate almužny, zraňujete svojho ducha. Keď prídete do nejakej cudzej zeme a navštívite kraje, kde vás privítajú, jedzte, čo vám predložia, a uzdravujte ich chorých. Lebo to, čo vchádza do vašich úst, vás nepoškvrní, ale to, čo vychádza von z vašich úst, to vás poškvrní." (14)

Nová Zmluva, ktorú vyhlásil Ježiš, ruší predpisy Zákona starého. Bez ohľadu na túto dôležitú gnostickú náuku môžeme tiež zobrať do úvahy, aký dôraz kladie Jungova psychológia na nutnosť, aby človek objavil svoj vnútorne autentický morálny kódex. Individuácia nie je možná, pokým nie sú kolektívne predsudky a vyprázdnené heslá vedome preskúmané a nahradené poučenou voľbou.

"Miluj svojho brata ako vlastnú dušu, opatruj ho ako zrenicu svojho oka." (25)

Gnóza a gnosticizmus sa neopierajú o chladné, neosobné princípy toho, čo sa obyčajne chápe ako "vedenie." Ortodoxní kresťania nemajú monopol na lásku - ba naopak.

"Prečo umývate pohár z vonkajšej strany? Nechápete, že ten, ktorý urobil jeho vnútro, je ten, ktorý tiež urobil vonkajšiu stranu?" (89) 

Tento výrok je adresovaný tým, ktorí kladú dôraz na očistenie, čo sa považovalo za prekonané, pretože Ježiš novo položil dôraz na existenciálnu situáciu. Vnútorné a vonkajšie, ego a bytostné Ja spolu tvoria jednotu, aj keď táto spočiatku existuje len na úrovni nevedomia. Konečná méta, ku ktorej gnostici upierali pohľad, nebolo očistenie osobnosti, ale integrácia dichotómie personálneho a transpersonálneho do nepominuteľného stavu celistvosti.

"Kto objavil svet a získal bohatstvo, nech sa sveta zriekne." (110)

Aby sme si mohli niečo odoprieť, musíme to najskôr získať. Tí, ktorí svet nemajú (v psychologickom zmysle), nemôžu sa ho vzdať. Nájsť svet znamená zmieriť sa s ním a získať bohatstvo znamená, že musíme nahromadiť bohaté skúsenosti. Gnostický učiteľ Karpokratés povedal, že bez rozsiahlych skúseností so svetom nemôžeme tento svet premôcť.

"Beda telesnosti závislej na duši; beda duši, ktorá závisí na telesnosti." (112)

Gnostický pohľad na svet sa vyznačuje neprítomnosťou jednostrannosti. Nie je to ani extrémny idealizmus, ktorý považuje telo za ilúziu, ani materializmus, ktorý pozerá na dušu ako na vedľajší fenomén, ktorý je produktom telesných funkcií.